Slogan, ktorý má pre náš život obrovský význam. Z tohto dôvodu si život užívajme, cestujme, zabávajme sa, splňme si svoje sny, pretože máme iba jeden pokus. Ale kresťanstvo mu dáva oveľa hlbší zmysel. Žijeme len raz – a preto je každý okamih veľmi vzácny.
Včerajšok už nemôžeme zmeniť. Zajtrajšok ešte nemáme vo svojich rukách. Máme iba dnešok. Tento deň. Túto chvíľu. Tohto človeka. Túto príležitosť. Tento okamih, v ktorom sa práve teraz stretávame s Bohom. A možno jedným z najväčších problémov človeka je, že nedokáže byť prítomný v čase, ktorý dostal.
Mysľou sa stále vraciame do minulosti: Prečo som to urobil? Prečo som to povedal? Keby som sa vtedy rozhodol inak. Alebo utekáme do budúcnosti: Čo bude? Čo ak ochoriem? Čo ak prídem o prácu? Čo ak sa stane niečo zlé? Čo ak to nezvládnem? A tak sa môže stať zvláštna vec – žijeme včera a zajtra, ale zabúdame žiť dnes. Ježiš nám pritom hovorí: „Nebuďte teda ustarostení o zajtrajšok.“ To neznamená, že nemáme plánovať budúcnosť. Znamená to, že nemáme dnešok obetovať strachu zo zajtrajška.
Hans Urs von Balthasar veľmi hlboko premýšľa o vzťahu času a večnosti. Kresťan podľa neho nežije iba medzi minulosťou a budúcnosťou. Jeho život smeruje k večnosti, preto aj obyčajný čas získava nový význam. Večnosť totiž nie je iba nekonečne dlhý čas. Večnosť je plnosť života v Bohu. Kresťan sa učí objavovať večnosť už uprostred času.
To znamená, že obyčajná chvíľa nemusí byť obyčajná. Obedy s rodinou môžu byť miestom lásky. Rozhovor s človekom môže byť miestom milosti. Práca môže byť službou. Ticho môže byť modlitbou. A dokonca aj utrpenie môže byť chvíľou, v ktorej sa človek učí dôverovať Bohu. Každý okamih môže byť miestom stretnutia s večnosťou a my ho môžeme premeniť na lásku.
Fulton Sheen často upozorňoval na paradox moderného človeka. Človek chce byť šťastný, ale svoje šťastie stále odkladá. Budem šťastný, keď budem mať viac peňazí. Keď deti vyrastú. Keď budem zdravší. Keď vyriešim tento problém. Keď budem mať viac času. Keď budem na dôchodku. A potom príde chvíľa, keď človek zistí, že celý život vlastne čakal na život. To je jedna z najväčších tragédií.
Čakali sme na lepšie podmienky – a medzitým prešla kopa času. Čakali sme na pokoj – a život prebehol okolo nás. Čakali sme na vhodnejšiu chvíľu povedať niekomu, že ho máme radi – a vhodná chvíľa už neprišla. Musíme si uvedomiť, že nie všetko bude podľa našich predstáv. Ale Boh je prítomný v každom jednom dni. V každej drobnom okamžiku.
Svätý John Henry Newman vo svojej nádhernej modlitbe Lead, Kindly Light prosí Boha, aby ho viedol. A potom prichádza nádherná myšlienka: Nežiadam vidieť celú vzdialenú cestu – stačí mi jeden krok. Boh nám nedáva mapu cesty na celý život. Dáva nám iba svetlo na ďalší krok. Newmanova modlitba je vlastne školou dôvery: Pane, nemusím vedieť všetko. Stačí mi vedieť, že Ty vieš, kam kráčam.
Aj posolstvo pápeža Leva XIV. sa veľmi silno dotýka tejto dôvery. Vo svojich prvých slovách po zvolení povedal: Boh nás miluje, Boh vás všetkých miluje a zlo nezvíťazí! Všetci sme v Božích rukách. To je možno jedna z najdôležitejších viet pre človeka, ktorý sa bojí budúcnosti: Sme v Božích rukách. Pápež Lev XIV. vo svojom posolstve starým ľuďom pripomína aj slová proroka Izaiáša: „V tichosti a v dôvere bude vaša sila.“ Neodkladajme lásku na zajtra. Dieťa, ktoré dnes držíme za ruku, bude raz dospelé. Rodičia, ktorí sú dnes medzi nami, vždy vedľa nás nebudú. Človek, s ktorým sa dnes môžeme zmieriť, možno zajtra už nebude prechádzať okolo nás.
Minulosť odovzdajme Božiemu milosrdenstvu. Budúcnosť odovzdajme Božej prozreteľnosti. A prítomnosť naplňme láskou. Minulosť už nezmeníme. Budúcnosť nepoznáme. A prítomnosť? Tá je práve teraz v našich rukách. Skúsme sa opýtať: Koho dnes môžem potešiť? Komu môžem pomôcť? Komu môžem odpustiť? Koho môžem milovať? A kde dnes môžem nájsť Boha? Život sa odohráva práve tu a práve teraz.
Žijeme len raz – ale žijeme pre večnosť. Práve dnes. Lebo možno práve tento obyčajný okamih, ktorý považujeme za samozrejmý, je v skutočnosti jedným z najvzácnejších darov, ktoré nám Boh dal. Je v ňom vlastne celé kresťanské umenie žiť: nežiť v zajatí toho, čo už bolo, nebáť sa toho, čo ešte nie je, ale stretnúť Boha v tom, čo je práve teraz. To nie je výzva k nezodpovednosti. Je to výzva k dôvere. Máme plánovať, pracovať, premýšľať a pripravovať sa. Ale nemáme dovoliť, aby nám budúcnosť ukradla prítomnosť.
Svätý Augustín mal hlbokú myšlienku o čase. Minulosť už neexistuje a budúcnosť ešte neexistuje. Minulosť žije v našej pamäti a budúcnosť v našom očakávaní. To, čo skutočne dostávame, je prítomný okamih. Minulosť je pamäťová stopa, budúcnosť je projekcia mysle. A práve preto je každý okamih aj prejavom Božej milosti.
Život nie je dajaká skúška, ktorú si môžeme hocikedy zopakovať. Niektoré chvíle sa už nikdy nevrátia. Preto je prítomný okamih taký vzácny. Ježiš nás učí dôvere: „Každý deň má dosť svojho trápenia.“ Sedíme pri ľuďoch, ktorých milujeme, ale myslíme na problémy, ktoré ešte neprišli. Pokojne oddychujeme, ale v mysli už prežívame katastrofu, ktorá sa možno nikdy ani nestane.
Viktor Frankl upozorňoval, že človek má slobodu vo svojom vnútornom postoji k tomu, čo sa mu deje. Nemôžeme si vždy vybrať okolnosti, ale môžeme si vybrať, ako k nim pristúpime. Zajtrajšok vložme do Božích rúk. To je zmysel kresťanskej prítomnosti. Nečakajme na lepší život, aby sme začali žiť. Žime tento. Pretože možno práve obyčajný okamih, ktorý považujeme za samozrejmý, je v skutočnosti jedným z najvzácnejších darov, ktoré nám Boh kedy dal.
Eckhart Tolle vo svojom diele Sila prítomného okamihu tvrdí, že človek veľkú časť života neprežíva skutočne prítomný okamih. Jeho myseľ neustále putuje: do minulosti – ľútosť, vina, krivdy, spomienky, do budúcnosti – strach, očakávania, obavy, a popritom uniká to jediné, čo máme skutočne k dispozícii – večné teraz. „Život je teraz. Nikdy nebol čas, keď váš život nebol teraz, ani nikdy nebude.“
Jeho známa myšlienka znie v preklade: „Uvedomte si hlboko, že prítomný okamih je všetko, čo máte.“ Pre Tolleho je prítomnosť predovšetkým cestou k vnútornému pokoju a k prekročeniu nadvlády ega a mysle. Kresťan však nejde iba „do seba“. Ide cez prítomnosť k Bohu, ktorý je osobný a ktorý človeka miluje. Tolle nás učí prebudiť sa do prítomného okamihu. Evanjelium nás učí stretnúť v tomto okamihu Ježiša Krista.
