Inštinktívne vyhľadávame klamlivých a sľubujúcich politikov

Písmo: A- | A+

Sľubujúci, nečestní a podlízaví politici bez etických zásad či racionálnych argumentov sú presne tí, po ktorých najviac túžime.

Aké vlastnosti preferujete u lídra určitej politickej strany? Keby sme túto otázku položili v rámci psychologického či politologického výskumu, zrejme by sme získali celý rad sociálne žiaducich odpovedí vrátane morálnej integrity, inteligencie, rozvahy, skromnosti, čestnosti, prosociálnosti či schopnosti robiť kompromisy. Realita je však od výskumu odlišná a v mnohých prípadoch odovzdávame voličské hlasy osobnostiam s pochybnou minulosťou, škandálmi či rôznymi excentrickými črtami.

V tomto kontexte si pripomeňme svetoznámeho francúzskeho psychológa Gustava Le Bona (1841 – 1931), ktorého meno je silno späté s úplnými počiatkami politickej psychológie (1). Le Bon (2) ako jeden z prvých upozornil, že davy ľudí chcú v skutočnosti úplne odlišného lídra, než akého proklamujú jednotlivci na vedomej úrovni. Nevyžadujú inteligenciu, zdravý rozum ani pokoru; dôležité sú zásadne odlišné faktory.

Nasledujúce riadky pochádzajú z Le Bonovho kultového diela Psychológia davov vydaného v roku 1895, ktoré patrí do zlatého fondu psychológie. Spomenuté dielo zachytáva (okrem iného), aké vlastnosti skutočne vyhľadávajú davy ľudí u politických lídrov. Paralely, ktoré v diele nachádzame so súčasnosťou, sú príznačné.

Magická rétorika

Le Bon výborne spozoroval, že davy ľudí reagujú najsilnejšie práve na tie slová, ktorých význam je najmenej presný. To sú napríklad slová ako demokracia, socializmus, rovnosť, sloboda atď. Tieto slová vyvolávajú v dušiach ľudí veľkolepé a nejasné predstavy, ale práve táto nejasnosť len zvyšuje ich tajomnú moc. Nie je dôležité zasadiť slová do nejakého konkrétneho obsahu, stačí ich podávať v rámci úplne všeobecných úvah (ilustračná poznámka z nášho prostredia – bilbord SNS s popisom „Za rodinu – za národ“ či SMERU-SD „Chránime Slovensko“ sú príkladom výborného využitia magických slov).

Politický vodca musí pri svojom výstupe najmä preháňať, zdôrazňovať, opakovať, a dokonca (!) „nepokúšať sa nikdy o rozumový dôkaz“ (s. 29). Špecifická výrečnosť zložená z energických tvrdení a pôsobivých obrazov má totiž podľa Le Bona omnoho väčšiu silu ako tvrdenia založené na racionálnych argumentoch. Rozhodne sa nemusí obávať ani toho najnepravdepodobnejšieho preháňania. Práve intenzita zanietenia dodáva slovám veľkú sugestívnu moc.

Vyvolávanie ilúzií

V Le Bonovom poňatí zohrávajú dôležitú rolu ilúzie, ktoré dokáže vodca vytvoriť. Pripomína, že ľudia nikdy netúžia po pravde; odvracajú sa od skutočnosti, ktorá sa im neľúbi, a zbožňujú radšej klam, ktorý ich oslňuje. Kto vie v ľuďoch vzbudiť ilúzie, ovládne ich veľmi ľahko; kto sa ich snaží zbaviť ilúzií, stane sa vždy ich obeťou. Ľudia hľadajúci ilúzie sú ako hmyz idúci za svetlom.

Z toho dôvodu nesmie byť písaný program kandidátov nijako určitý, pretože by mu ho mohli jeho protivníci neskôr predhadzovať, ale v programe načrtnutom v reči sa nemusia klásť vôbec žiadne medze. Aj najďalekosiahlejšie reformy možno sľúbiť bez obáv: v danom okamihu robí toto preháňanie veľký dojem a pre budúcnosť k ničomu nezaväzuje. Je skutočne všeobecne dokázané, že volič sa nestará o to, či sa drží zvolený svojho programu, na podklade ktorého bol zvolený. Ideálne je nájsť určitú formulku, ktorá nemá presne vymedzený význam a odpovedá aj tým najrozmanitejším požiadavkám. Vtedy kandidát dosiahne určite značný úspech.

Doplňme, že takmer totožné poznatky referoval takmer štyri storočia pred Le Bonom notoricky známy taliansky historik a diplomat, Niccolò Macchiavelli (1469 – 1527). V jeho kontroverznom diele Vladár (3) prosto konštatuje, že „ľudia sú tak naivní, že radi uveria tomu, čo počuť chcú“ (s. 124). S plnením svojho slova si preto zdatný panovník vôbec nemusí lámať hlavu. Má sa z neho vyvliecť a získať navrch pred tými, ktorí vždy úzkostlivo dbajú o svoju česť. 

Vynechať logické a racionálne argumenty

Čisté a prosté tvrdenia bez akéhokoľvek uvažovania a bez všetkých dôkazov sú jedným z najistejších prostriedkov, ako osloviť davy ľudí. Čím je tvrdenie stručnejšie, čím je viac zbavené akýchkoľvek dôkazov a výkladov, tým ma väčšiu autoritu. Le Bon dokladá, že náboženské knihy a zákonníky všetkých vekov využívali vždy iba obyčajné tvrdenie. Jeho cenu poznajú veľmi dobre štátnici, povolaní hájiť nejaké politické stanovisko.

Tvrdenie však naberá skutočný vplyv iba vtedy, ak je neustále opakované, a to pokiaľ možno rovnakými slovami. Le Bon pripomína slová Napoleona Bonaparte (1769 – 1821), ktorý uznával iba jeden dôležitý rečnícky obrat, t. j. opakovanie. Tvrdená vec sa opakovaním ustáli v mysliach do tej miery, že je prijatá za dokázanú pravdu. Opakovaním sa vec zakorení v hlboko ležiacich oblastiach neuvedomeného, kde sa tvoria motívy našich činov. Zakrátko zabudneme, kto je pôvodcom opakovaného tvrdenia, a nakoniec mu sami uveríme.

Pre politickú prax z toho vyplýva mnohé. Le Bon napríklad uvádza: aby protikandidát prepadol, treba presvedčiť davy tvrdením a opakovaním, že je to jeden z najhorších vagabundov a že je o ňom známe, že spáchal mnohé zločiny. K tomu, samozrejme, nie sú potrebné ani najpovrchnejšie dôkazy. A pokiaľ odporca nepozná psychológiu davov a bude sa pomocou dôkazov ospravedlňovať miesto toho, aby na toto ohováranie odpovedal rovnako urážlivým tvrdením, nebude mať žiadnu nádej na víťazstvo. 

Prestíž

Podľa Le Bona je prestíž moc, ktorá ochromuje všetky naše kritické schopnosti a naplňuje našu dušu úžasom a úctou. Prestíž je najmocnejší prameň každej vlády či kráľa. Jej zvláštnosť spočíva v tom, že nám bráni vidieť veci také, aké v skutočnosti sú, a ochromuje naše úsudky. City, ktoré vyvoláva, možno prirovnať k sugescii, ktorej podlieha hypnotizovaný.

Pre kandidáta na vládnutie je preto prestíž jednou z najdôležitejších podmienok. Samotná prestíž môže mať rôzne podoby, nemusí vždy ísť len o reálne dosiahnuté úspechy v danej oblasti (ilustračná poznámka z nášho prostredia – prestížou môže byť bohatstvo kandidáta, založenie neziskovej organizácie, ale aj 11 detí s 10 partnerkami).

Dostať sa voličovi do priazne

Voliča najviac láka to, čo lichotí jeho žiadostiam a jeho samoľúbosti; preto ho treba zahrňovať aj tým najvýstrednejším lichotením a dať mu bez váhania aj tie najfantastickejšie sľuby. Pokiaľ je to robotník, je nutné dôrazne urážať a napádať jeho zamestnávateľa. Vždy treba pôsobiť na city a nikdy na rozum. Zákony rozumovej logiky vôbec nepôsobia. Ak chceme presvedčiť davy, najskôr si treba uvedomiť pocity, ktorými sú ovládané, a tváriť sa, akoby sme ich zdieľali.

Le Bonove slová potvrdzuje aj najväčší odborník na nevedomé procesy a zakladateľ psychoanalýzy Sigmund Freud (1856 – 1939). V diele Psychológia masy a analýza ja (4) taktiež zdôrazňuje priazeň, ktorú vodca musí získať. Dodáva, že masy možno ovládať iba vtedy, pokiaľ osoba na čele vytvára ilúziu, že „všetkých jednotlivcov miluje rovnakou láskou“ (s. 41). Zo psychoanalytického hľadiska sa stáva vodca náhradou otca, čo mu poskytuje od ľudí väčšiu mieru nekritického vzhliadania a dodáva na autorite. A práve autorita je podľa Le Bona pri vládnutí zásadná: „dav je vždy ochotný vzbúriť sa proti slabej autorite, naopak, krčí sa otrocky pred autoritou silnou“ (s. 32).

Záver

Podľa Gustava Le Bona ľudia túžia primárne po politikoch sľubujúcich, s velikášskymi vyhláseniami a jednoduchou argumentáciou. Negatívnou správou je, že masy ľudí sa môžu týmto pudovým túžbam ubrániť len veľmi ťažko. Neistí ľudia budú totiž vždy vyhľadávať „silných“ vodcov (viac TU) a neprihliadať na iné racionálne dôvody, ktoré by ich diskreditovali. Jedinou možnosťou zostáva primerane sebavedomý národ a jednotlivci v ňom, ktorí jednoducho nebudú potrebovať svojho spasiteľa v konkrétnom politickom predstaviteľovi. Čím viac ľudia túžia po spasiteľovi a otcovi národa, tým ľahšie podľahnú magickej rétorike, ilúziám a prestíži politického kandidáta.

Zdroje

(1) Krejčí, O. (2004).Politická psychologie. Ekopress.

(2) Le Bon, G. (1946).Psychologie davu. Ozvěny.

(3) Machiavelli, N. (2012).Vladař. XYZ.

(4) Freud, S. (1996).Psychológia masy a analýza ja. Filozofia do vrecka, zväzok číslo 29.

Skryť Zatvoriť reklamu