Charakteristika psychopatických politikov

Písmo: A- | A+

Deštruktivitu, zlo a násilie v politike podmieňujú tri konkrétne a špecifické vlastnosti. Ktoré to sú?

Erich Fromm (1900 – 1980) bol významným nemecko-americkým psychológom. Jeho dielo Man of Heart (v českom preklade Lidské srdce) vydané v roku 1964 môžeme smelo radiť k významným dielam politickej psychológie.

V spomenutej knihe Fromm načrtáva tri ľudské tendencie, ktoré vo svojej najextrémnejšej podobe tvoria jadro a podstatu skutočného zla. V momente, keď sa rozvinú u jednej a tej istej osoby, vzniká tá najhoršia možná patologickosť a koreň tej najnerestnejšej deštruktivity a neľudskosti. Katastrofa je zavŕšená, pokiaľ sa takáto osoba navyše dostane k politickej moci. Fromm hovorí o nekrofílii, narcizme a symbiotickej fixácii na matku.

Nekrofília

Prvou orientáciou, ktorá sa podieľa na deštruktívnom, násilnom či egocentrickom politickom vedení, je nekrofília. Uvedený termín sa zväčša používa k označeniu sexuálnej perverzie vyznačujúcej sa túžbou zmocniť sa mŕtveho tela s cieľom pohlavného styku alebo túžbou byť v prítomnosti mŕtvoly. Fromm však termín používa v širšom kontexte a chápe pod ním nenávisť k životu, resp. lásku k smrti. Tá sa prejavuje tým, že osoba je priťahovaná a fascinovaná všetkým, čo už nie je nažive: mŕtvolami, hnilobou, výkalmi, špinou. Sú to ľudia, ktorí radi rozprávajú o chorobách, pohreboch, smrti. Keď hovoria o smrti, doslova ožijú. Sú chladní, odmeraní, oddaní stúpenci „zákona a poriadku“. Fascinuje ich sila a na jej podklade rozlišujú ľudí na mocných a bezmocných. Pred mocnými sa krčia a bezmocných chcú ovládať. Ich najväčšou túžbou je deštruovať, ničiť a špiniť.

Nekrofilná osoba sa pozerá na život z mechanického hľadiska, akoby ľudia boli veci. Vzťah môže mať k predmetu či inej osobe len vtedy, pokiaľ ju vlastní. Miluje kontrolu a v akte kontroly zabíja život. Príkladom je Adolf Eichmann (nacistický funkcionár), ktorý bol priamo fascinovaný byrokratickým poriadkom a smrťou. Najvyššími hodnotami boli pre neho poslušnosť správne fungujúcej organizácie. Transportoval Židov, akoby transportoval uhlie.

Pre úplnosť dodajme, že nekrofilné osobnosti nenachádzame len medzi extrémne deštruktívnymi ľuďmi. Je určitý počet jedincov, ktorí nemajú príležitosť a silu zabíjať, a ich nekrofília sa prejavuje iným, na prvý pohľad nenápadným spôsobom. Príkladom môže byť matka, ktorá sa bude vždy zaujímať len o chorobu dieťaťa, o jeho nedostatky, o temné predpovede do budúcnosti. Zároveň na ňu neurobí dojem žiadna zmena k lepšiemu, nebude odpovedať na radosť svojho dieťaťa, nebude si všímať nič nové, čo v dieťati vyrastá.

Narcizmus

Druhou charakteristikou, ktorá sa môže spolupodieľať na najväčších ľudských zverstvách, je narcizmus. Narcista je druh osoby, ktorý vykazuje všetky známky sebauspokojenia. Je na ňom vidieť, že keď povie niekoľko triviálnych slov, cíti, akoby povedal niečo veľmi dôležité. Obvykle nepočúva to, čo hovoria druhí, ani o to nemá skutočný záujem. Takúto narcistickú osobnosť je možné spoznať podľa toho, že je neobyčajne citlivá na akýkoľvek druh kritiky. Táto citlivosť môže byť vyjadrovaná popieraním platnosti akejkoľvek kritiky alebo tak, že dotyčná osoba reaguje na ňu hnevom či s depresiou. V mnohých prípadoch môže byť narcistická orientácia skrytá za postoj zdanlivej skromnosti a pokory. V skutočnosti nie je vzácne, že osoba s narcistickou orientáciou chápe práve túto pokoru ako objekt svojho sebaobdivu.

Dôležité je, že narcistická osoba si nemusí vybrať za predmet svojho narcizmu len svoju osobu. Objektom narcistickej tendencie môže byť v mnohých prípadoch aj skupina, ku ktorej sa osoba radí (národ, rasa atď.). Ide o skupinovú formu narcizmu, ktorá je viac skrytá a nenápadná. Ak by sme napríklad povedali vetu „Ja a moja rodina sme tí najobdivovanejší ľudia na svete, jedine my sme čistí, inteligentní, dobrí, mravní“, väčšina ľudí by nás považovala za bláznov. Pokiaľ však zapálený politik (narcistická osoba) osloví prítomnú masu a nahradí slovo ja slovom národ, bude ho mnoho ľudí chváliť a obdivovať pre jeho lásku k vlasti, lásku k Bohu atď. Ostatné národy sa nad takouto rečou zrejme pohoršia, avšak favorizovaná skupina sa bude cítiť polichotená a skutočnosť, že s určitými stanoviskami súhlasia milióny ľudí, vedie k tomu, že sa zdajú rozumné. Zrejme nemusíme hovoriť, aké riziko prináša, pokiaľ určitá rasa, národ, náboženstvo či iná skupina naozaj uverí, že je jediná a vyvolená. 

Incestuálna symbióza

Poslednou špecifickou charakteristikou podieľajúcou sa na deštruktivite osobnosti je incestuálna symbióza, ktorou Fromm označuje najhlbšiu úroveň fixácie na matku. Tá vzniká, keď matka neposkytuje dieťaťu v ranom veku dostatok lásky či citlivosti (materiálne však môže byť zabezpečené nadštandardne). Dieťa sa cíti ohrozené, zneistené, v dôsledku čoho túži po matkinej ochrane ešte viac a začína sa na ňu fixovať. Výsledkom je oslabenie vlastnej nezávislosti, slobody či zodpovednosti.

V dospelom veku sa človek s fixáciou cíti rovnako závisle či neslobodne a hľadá nejakú silu, ku ktorej by sa mohol upnúť. V mnohých prípadoch sa stáva takouto silnou „matkou“ práve rasa, národ, náboženstvo či politická strana. O túto matku nemôže osoba nikdy prísť, vždy je pri ňom a vždy sa na ňu môže obrátiť. Okrem toho, ak je spoločnou „matkou“ celá rasa, boh či náboženstvo, potom uctievanie tejto „matky“ prekračuje jednotlivca a spája ho so všetkými ostatnými. Osoba teda získava symbolickú ochranu od všetkých členov skupiny.

Incestuálna fixácia je často tak zracionalizovaná, že sa môže javiť rozumnou. Človek silno viazaný na matku neraz racionálne vykladá svoje incestuálne puto najrôznejším spôsobom: Je mojou povinnosťou ju chrániť alebo Urobila pre mňa mnohé alebo Je obdivuhodná. Ak nie je objektom fixácie matka, ale národ, bývajú zdôvodnenia podobné. Centrom úvah je vždy koncepcia, že človek vďačí za všetko svojmu národu alebo že národ je niečo mimoriadne a obdivuhodné. Fromm pripomína, že aj empiricky sa dá ľahko overiť, že existuje úzky vzájomný vzťah medzi osobami so silnou fixáciou na matky a tými, ktorí sú výnimočne silne pripútaní k národu, rase, pôde či krvi.

Najhrozivejší príklad z histórie

Pokiaľ sú zmiešané extrémne formy nekrofílie, narcizmu a incestuálnej symbiózy, môžeme hovoriť o syndróme rozpadu. Osoba trpiaca týmto syndrómom je vskutku zlá a je devótnym služobníkom smrti a zmrzačenia. Najmä zmes narcizmu a incestuálnej fixácie tvorí základ všetkých nacionálnych, rasových, náboženských a politických fanatikov. V tých najhorších podobách sa spomenuté vlastnosti spájajú s nekrofíliou, ktorá dodáva celkovému správaniu deštruktívny charakter.

Najlepšie zdokumentovaným príkladom človeka trpiaceho syndrómom rozpadu je Adolf Hitler. Bol silne priťahovaný smrťou a skazou, bol krajne narcistickou osobnosťou, pre ktorého boli jedinou skutočnosťou jeho vlastné priania a myšlienky. A bol aj osobnosťou krajne incestuálnou. Nech už bol jeho vzťah k mame akýkoľvek, jeho incestuálnosť našla svoj výraz hlavne v jeho fanatickej oddanosti rase a ľuďom s rovnakou krvou. Bol to narcizmus, smrť a incest, ktorí v svojej osudovej zmesi vytvorili muža, ako bol Hitler, jedného z nepriateľov ľudstva a života.

Záverom

Nanešťastie, je príliš mnoho tých, u ktorých možno predpokladať syndróm rozpadu. Ešte väčším problémom je, že mnohým voličom takto narcistický a incestuálny politik značne imponuje (viac TU). Neraz ho považujú za silného či odhodlaného vodcu s nefalšovanou láskou k vlasti. Avšak, keď sa takáto osoba dostane k politickej moci a formy bežného života sú narušené (napr. počas krízy či vo vojne), jej charakter sa prejaví jasnejšie. Bez výčitiek bude deštruovať celú krajinu a pre vlastný prospech ju pokojne privedie do úpadku. Jedinou prevenciou zostáva národ, ktorý bude schopný v čase kríz odhaliť pravú podstatu politických predstaviteľov. Nemožno si mýliť lásku k národu s narcizmom či boj za slobodu s nekrofíliou. Cena môže byť vysoká.

Skryť Zatvoriť reklamu