Psychologický profil korupčnej osobnosti

Písmo: A- | A+

Spoznajme základné psychologické charakteristiky osobnosti s korupčným správaním. Ako veľmi sa líši od bežnej osobnosti?

Uznávaná organizácia Transparency International (1), ktorej cieľom je znižovať korupciu a zvyšovať transparentnosť inštitúcií, definuje korupčné správanie ako zneužívanie zverenej moci pre súkromný zisk. Korupcia je medzi ľuďmi nanajvýš odsudzovaná, no frekventovane vyskytovaná. Aký typ osobnosti sa jej najčastejšie dopúšťa? A aké osobnostné faktory umožňujú túto formu amorálneho správania? Pozrime sa na základné charakteristiky korupčnej osobnosti.

Typická osobnosť, ktorá sa vyznačuje korupčným správaním, je muž s vyšším finančným príjmom a vyšším vzdelaním (2). K jeho charakteristickému znaku patrí tendencia k individualizmu (uprednostňovanie osobných záujmov pred kolektívnymi) na úkor kolektivizmu (3). Takáto osobnosť neverí v spravodlivý svet (4) a túži po meritokracii (moc a peniaze majú byť distribuované na základe úsilia a schopností) (5). Necíti pocity viny a svoje korupčné správanie si vie sám pred sebou dobre obhájiť (3,6).

Vyššie uvedený krátky výber charakteristík je len malou časťou bohatej škály vlastností, ktorými disponuje osobnosť s korupčnými tendenciami. Absolútny súhrn je komplexný a zabral by veľké množstvo priestoru, a preto sa tento príspevok zameriava len na tie najvýznamnejšie faktory osobnosti vedúce ku korupčnému správaniu. Konkrétne popísané budú faktor moci, osobnostné vlastnosti korupčnej osobnosti, morálne vlastnosti, a nakoniec charakteristiky sebaobrazu.

Faktor moci

Prvým popísaným faktorom spätým s korupciou je moc a vplyv jedinca (7,8,9). Výskumníci predpokladajú, že moc vedie k prehnanej sebadôvere, dôsledkom čoho vzrastá sebapreceňovanie a pocit nedotknuteľnosti (10). Osoba začína prehliadať objektívne existujúce riziká a morálne princípy, čo jej umožní s menším odporom vykonať korupčný čin. Samotná moc teda môže do veľkej miery podnecovať korupčné správanie. Potvrdenie týchto domnienok prináša aj americký psychológ Philip Zimbardo, ktorý popísal fenomén nazvaný Luciferov efekt. Tento efekt uvádza hypotézu, že situácia, v ktorej sa nachádzame, a moc, ktorou disponujeme, dokáže negatívne ovplyvňovať naše morálne hodnoty a postoje.

Samozrejme, nemožno povedať, že len moc ako taká vytvára korupciu. Je zrejmé, že mnoho vplyvných ľudí nepodlieha korupčnému správaniu, a naopak, aj ľudia s bežným vplyvom môžu mať korupčné tendencie. Okrem vonkajších faktorov osobnosti je preto nevyhnutné preskúmať aj vnútorné faktory osobnosti – jej vlastnosti.

Osobnostné vlastnosti korupčnej osobnosti

V rámci konkrétnych osobnostných charakteristík sú vypracované zaujímavé výskumy (11,12), ktoré opakovane preukázali, že korupčné správanie sa častejšie vyskytuje u osôb s vyššou mierou extraverzie a neurotizmu. Extraverziu ako notoricky známy pojem určite nie je potrebné predstavovať, a to ani jej úlohu v korupčnom správaní. Spomeňme však neurotizmus, ktorého význam nie je až taký známy. V psychologickom kontexte znamená všeobecnú tendenciu pre intenzívne prežívanie negatívnych emócií (napr. hnev, frustrácia, žiarlivosť atď.). Značí vnútornú neistotu a menejcennosť osobnosti, v dôsledku ktorej nastáva vo vyššej frekvencii aj korupčné správanie. Vnútorná neistota či menejcennosť býva často kompenzovaná túžbou po moci a úspechu (13). Keďže je potreba moci mimoriadne nutkavá (vyplývajúca z neurotizmu), a je tiež podstatná pre zachovanie sebehodnoty, jedinec ochotnejšie prekročí hranice morálky a prejaví korupčné správanie. Dokonca aj striktné výskumy (14) preukázali, že nižšia sebaúcta človeka vedie k vyššej úrovni materializmu, čo následne zvyšuje korupčné tendencie.

Dôležité je podotknúť aj zaujímavý paradox. Z uvedeného textu o sebaúcte človeka vyplynulo, že korupcii predchádza túžba po moci. Predchádzajúca časť (Luciferov efekt) informuje, že korupčné správanie je následok moci samotnej. Preto je možné povedať, že moc a korupcia sú veličiny, ktoré sa vzájomne posilňujú a podporujú, pričom nie je jednoznačne stanovené, ktorá predchádza tej druhej.

Osoby s korupčným správaním sa vyznačujú aj niektorými špecifickými charakteristikami (15), z ktorých najvýznamnejšie sú vlastnosti označené pojmom temná triáda. Tento názov zastrešuje tri antisociálne príznaky, ktoré sú výrazne späté s prekračovaním sociálnych noriem. Konkrétne sa jedná o machiavelizmus, narcizmus a psychopatiu. Význam machiavelizmu je manipulatívnosť a prefíkanosť osobnosti. Narcizmus znamená egocentrizmus (zameranie na seba) či tendenciu k nadradenosti. Psychopatia sa vyznačuje vysokou impulzívnosťou, bezcitnosťou a chladom. Podobné črty osobnosti korupčných ľudí preukazujú aj iné výskumy. Českí autori Vranka a Bahník (16) napríklad zistili, že ľudia s tendenciou prijímať úplatky sa vyznačujú snahou manipulovať druhých, podvádzať ich pre osobný zisk a uznanie, či prežívať pocity nadradenosti voči druhým.

Morálne vlastnosti korupčnej osobnosti

Odborníci (17) poukázali v kontexte korupčného správania aj na niektoré morálne špecifiká. Zistili, že morálny úsudok je u ľudí s korupčnými tendenciami viac závislý od vonkajších faktorov. Ich morálny postoj teda nie je zvnútornený na podklade vlastnej hodnotovej orientácie, ale je ovplyvniteľný prostredím, v ktorom sa nachádzajú. Rizikom preto môžu byť inštitúcie, v ktorých je korupcia pevnou súčasťou štruktúr. Jedinec s ovplyvniteľnými morálnymi postojmi sa nechá ľahšie zmanipulovať týmto prostredím a ľahšie príjme korupciu ako súčasť pracovného života (18,19). 

Sebaobraz korupčnej osobnosti

Výskumy zistili, že ľudia s korupčnými správaním netrpia negatívnym sebaobrazom ani pocitmi viny. Často totiž využívajú obranný mechanizmus racionalizácie (6), ktorým si zachovávajú pozitívnu predstavu o sebe samom. Nahovárajú si mnohé neuvedomené klamstvá, vďaka ktorým sa nemusia cítiť ako osoby s nízkym etickým štandardom. V kontexte korupcie môže mať takýto cielený sebaklam rôzne podoby, avšak najčastejšie zdôrazňuje pozitívny zámer korupčnej činnosti (napr. bolo to dobré spraviť, lebo sa tým pomohlo tomu a tomu), príp. ju úplne popiera (napr. nejedná sa o korupciu v pravom zmysle slova, ak...).

U týchto ľudí môžeme takisto badať presvedčenia, že morálna hodnota konania závisí od kontextu situácie, tzv. morálny partikularizmus. Týmto presvedčením je v podstate popretá existencia univerzálnych etických princípov, vďaka čomu osobnosti s korupčnými tendenciami ľahšie vykonajú samotný korupčný čin (20). S ohľadom na výrazný individualizmus korupčnej osobnosti absentujú aj pocity viny (3), čo vo výsledku zabezpečí korupčnej osobe prekvapivo pozitívny sebaobraz.

Záverom

K záveru možno povedať, že korupčná osoba sa vyznačuje viacerými špecifickými charakteristikami, ktoré jej umožňujú nemorálne správanie. Dôležité je podotknúť, že mnohé z týchto atribútov môžu v smere neetického jednania ľahko ovplyvniť každého z nás. Faktor moci či korupčné pracovné prostredie priviedlo ku korupčnému správaniu aj ľudí, ktorí boli skalopevne presvedčení, že sú mu dostatočne vzdialení. Jednou z možností ako čeliť týmto tendenciám je podľa odborníkov uvedomovanie si vlastných pokušení, a ich priama konfrontácia s morálnymi princípmi dobre fungujúcej spoločnosti.

Zdroje

(1) Transparency International. (2020). What is corruption. Dostupné na: https://www.transparency.org/en/what-is-corruption

(2) Mangafić, J., & Veselinović, L. (2020). The determinants of corruption at the individual level: evidence from Bosnia-Herzegovina. Economic Research-Ekonomska Istraživanja, 33(1), 2670-2691.

(3) Abraham, J., & Pane, M. (2014). Corruptive Tendencies, Conscientiousness, and Collectivism. Procedia - Social and Behavioral Sciences, 153, 132-147.

(4) Bai, B., Liu, X., & Kou, Y. (2016). Belief in a just world lowers bribery in-tention.Asian Journal of Social Psychology, 19(1), 66–75.

(5) Tan, X., Liu, L., Huang, Z., & Zheng, W. (2017). Working for the Hierarchical System: The Role of Meritocratic Ideology in the Endorsement of Corruption. Political Psychology, 38(3), 469-479.

(6) Rabl, T., & Kühlmann, T. M. (2009). Why or why not? Rationalizing corruption in organizations. Cross Cultural Management: An International Journal, 16(3), 268-286.

(7) Dupuy, K., & Neset, S. (2018).The cognitive psychology of corruption. U4 Anti-Corruption Resource Centre, Chr. Michelsen Institute (U4 Issue 2018:2).

(8) Wang, F., & X. Sun. (2016). Absolute Power Leads to Absolute Corruption? Impact of Power on Corruption Depending on the Concepts of Power One Holds.European Journal of Social Psychology, 46(1), 77-89.

(9) Yap, A.J. (2013).How Power and Powerlessness Corrupt. PhD Dissertation. New York: Columbia University.

(10) Fast, N., Sivanathan, N., Mayer, N., & Galinsky, A. (2012). Power and Overconfident Decision-Making.Organizational Behavior and Human Decision Processes, 117(2), 249-260.

(11) Connelly, B. S., & Ones, D. S. (2008). The Personality of Corruption: A National-Level Analysis. Cross-Cultural Research, 42(4), 353–385.

(12) Fagbenro, D.A., Kenku, A., & Olasupo, M. (2019). Personality Traits and Attitude toward Corruption among Government Workers.Psychology and Behavioral Science, 11(1), 1-6.

(13) Fromm, E. (2014).Strach ze svobody. Praha: Portál.

(14) Liang, Y., Liu, L., Tan, X., Huang, Z., Dang, J., & Zheng, W. (2016). The Effect of Self-Esteem on Corrupt Intention: The Mediating Role of Materialism. Frontiers in Psychology, 7.

(15) Zhao, H., Zhang, H., & Xu, Y. (2016). Does the Dark Triad of Personality Predict Corrupt Intention? The Mediating Role of Belief in Good Luck. Frontiers in psychology, 7(434).

(16) Vranka, M., & Bahník, Š. (2018). Predictors of Bribe-Taking: The Role of Bribe Size and Personality. Frontiers in Psychology, 9.

(17) Trevino, L. K., & Youngblood, S. A. (1990). Bad apples in bad barrels: A causal analysis of ethical decision-making behavior. Journal of Applied Psychology, 75(4), 378–385.

(18) Ashforth, B.E. & Anand, V. (2003). The Normalization of Corruption in Organizations.Research in Organizational Behavior, 25, 1-52.

(19) Dong, B., Dulleck, U., & Torgler, B. (2012). Conditional corruption. Journal of Economic Psychology, 33(3), 609–627.

(20) Rotondi, V., & Stanca, L. (2015). The Effect of Particularism on Corruption: Theory and Empirical Evidence. Journal of Economic Psychology, 51, 219-235.

Skryť Zatvoriť reklamu