Hudbu Depeche mode som spoznal niekedy okolo roku 1985 ako desaťročný, keď môj o päť rokov starší brat priniesol kotúč do kotúčového magnetofónu TESLA B93, na ktorom bol nahratý album Construction Time Again.
Dovtedy som počul iba ten brak, čo dávali v socialistickom rozhlase a televízii a to, čo mal na kotúčoch nahraté môj otec - The Beatles, Bee Gees, ABBA, Boney M, a podobne. Viac-menej hrôza. Nemal som zvlášť silný vzťah k hudbe, bral som ju ako podmaz v domácnosti (rádio alebo televízor boli zapnuté nepretržite).
Oproti tomu pesničky ako More Than A Party, Pipeline, Shame, ...And Then boli ako z inej planéty. Zvukmi, melódiou, atmosférou, textami (vytlačil ich originál a preklad do slovenčiny brácho na ihličkovej tlačiarni v počítačovom laboratóriu strednej elektrotechnickej školy). Neskôr som spoznal aj ich "estetiku", ktorá bola tak neuveriteľne iná ako socialistická: mystická, smutná, provokatívna, zmyselná. Počúvali sme to doma dookola. Kotúčový magnetofón z obývačky putoval do detskej izby a hral a hral. Otec tú hudbu nemal veľmi rád, hovoril o nej ako o pohrebnej hudbe a ked sme postupne celú detskú izbu oblepili plagátmi, krútil nosom aj nad štýlom obliekania.
Neskôr bratov spolužiak doniesol z Juhoslávie LP platňu Black Celebration a my s bráchom sme okamžite vzali naše dvanásťkilogramové hebedo TESLA B93, päťkolíkový prepojovací kábel a išlo sa nahrávať. Takto sme postupne do 1988 získali ešte The Singles 81-85 a Some Great Reward. Hudba sa mi zdala plná zvukov a pazvukov, temná, mnohovrstvová, nepredvídateľná a predsa chytľavá. Až po revolúcii som zistil, že som poznal iba niečo viac ako polovicu z každej takto nahratej pesničky. Nahrávali sme totiž iba mono, ale zo stereo zdroja a teda nám chýbal pravý kanál. Poznal som teda iba to, čo v stereo-mixe bolo vľavo, v strede, alebo nebolo úplne vpravo. Keď som po rokoch počul teito skladby v plnom stereo-mixe, bolo to ako keď hluchému úspešne aplikujú implantát, alebo keď farboslepý zrazu vidí farby. Nové melódie, zvuky, harmónie, škreky a pazvuky. Jednoducho paráda.
Bol zo mňa depešák. Až nekritický. Zháňal som čokoľvek, čo so skupinou súviselo: články, texty, plagáty, informácie. Neskôr v našom paneláku na prvom poschodí žil tiež jeden fanúšik, ten mal stereo zostavu, o akej sa mi mohlo len snívať - ten si zvykol púšťať album 101. Vtedy som si pod jeho okno sadol na lavičku a počúval som, kým to mal zapnuté. Dnes, keď to píšem, znie to až šialene. Ale koncom osemdesiatych rokov bolo veľmi ťažké dostať sa k hudbe zo Západu.
Po revolúcii prišiel Violator - z môjho pohľadu najlepší album. Zároveň som sa dostal k starším albumom zo začiatku osemdesiatych rokov. Chodil som v čiernom. Mal som čudný účes.
Potom prišiel album Songs Of Faith And Devotion a niečo nebolo správne. Namiesto chladnej melancholickej a zvláštnym spôsobom príťažlivo zvrátenej estetiky tu bol album, z ktorého presakovali maniére svetovej rockovej superstar. Po odchode Alana Wildera ešte za niečo stáli albumy Ultra a Playing The Angel. Inak to znelo ako vydretá bieda. V roku 2001 som bol na mojom prvom koncerte Depeche Mode v Mníchove. A bol som sklamaný. Dovtedy som mal ich koncerty z osemdesiatych rokov napozerané do detailu. Tu som však videl afektovaný výraz a prazvláštne kvázi-tanečné figúry frontmana. Neskôr priniesol Peter Gordeno štýl hrania, ktorý nebol v súlade s tým, čo som považoval za DM signature.
Minulú nedeľu som bol na koncerte Depeche Mode naposledy. Nešiel by som už, ani keby hrali na Termálnom kúpalisku Emila Tatarku (v mojom rodnom mestečku). Síce boli recenzie tu a tu viac než pozitívne, ja som mal po ich prečítaní pocit, že som bol na inom koncerte. Hrali snáď všetky "hitúvky", čo nemám rád (Just Can't Get Enough, Precious, No Good, Ghosts Again) a verziu A Pain That I'm Used To, ktorá je hlúpou popovou odrhovačkou v porovnaní s pôvodnou verziou.
Dave bol ešte afektovanejší, štylizoval sa do prazvláštnej roly divy (či čoho). Martin strúhal nevídane slabé sóla, za ktoré by sa hanbil aj nejeden začiatočník hrajúci na školskej besiedke tu. Bubeník je profík. Ten hrá ako z nôt. Jediné, čo ma štve, že sa v Personal Jesus nedrží originálnej verzie v strofách.
Celkový dojem som mal zmiešaný. Jedine počas Walking In My Shoes som pocítil čosi ako dojatie. Možno z toho, že som si uvedomil, že už nie som depešák. Definitívne.
