reklama

Saigon s deravou topánkou

Pre turistov z východnej Európy, ktorí žili v totalite, ponúka Saigon jedinečnú možnosť ako cestovať časom.

Saigon s deravou topánkou
Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

Väčšina zahraničných návštevníkov v Hočiminovom Meste (pôvodne Saigon) popisuje svoje prvé pocity ako „intenzívne,“ priam až „hektické“ a veru, stačí mi len pár minút cesty z letiska na zadnom sedadle taxíka a musím iba súhlasiť. Znie to až komicky, ale oproti Hočiminovmu Mestu mi príde thajský Bangkok, v ktorom som práve strávil mesiac života, ako oáza pokoja. Všetko tu doslova útočí na vaše zmysly naraz a intenzívne, až vám ide z toho hlava prasknúť - svetlá neónov, klaksóny motoriek, pach hnijúcich odpadkov a výpary z jedální sa miesi do jedného intezívneho mixu a ten útočí na váš nervový aparát. Vystupujem z taxíka, ktorý tu prevádzkuje ázijská verzia Uberu Grab a odrátavám taxikárovi 118 000 wonov (4,50 eura). Rovnako ako všetko navôkol, aj platenie vietnamskom menou je v prvých okamihoch mätúce. Na všetkých bankovkách je skoro ten istý portrét vietnamského revolucionára a štátnika Ho Či Mina. Líšia sa len vo farebných odtieňoch a počtom núl, a tak sa ľahko stáva, že si turista v zmätku pri platení spletie stotisícovú bankovku s desaťtisícovou. Úplný chaos vo vašom mozgu ešte umocnia na prvý pohľad horibilné sumy tovaru.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Vietnamský dong: líši sa len vo farebných odtieňoch a počtom núl, a tak sa ľahko stáva, že si turista v zmätku pri platení spletie stotisícovú bankovku s desaťtisícovou.
Vietnamský dong: líši sa len vo farebných odtieňoch a počtom núl, a tak sa ľahko stáva, že si turista v zmätku pri platení spletie stotisícovú bankovku s desaťtisícovou. (zdroj: Dušan Király)

Dá sa tu poľahky utratiť pól milióna za deň a človek ani nevie ako. V prvom okamihu vás pochytí panika, až kým si neprepočítate, že tá horibilná suma je v prepočte asi dvadsať eur. Ktovie, možno je to iba populistický ťah vládnucej komunistickej strany, ako dať ľudu pocit blahobytu. Veď či iba tí na západe môžu zarobiť pár tisícok za mesiac, však? Konečne teda potom, ako bankovky ešte dvakrát prepočítam, sumu zaokrúhlim a nechám taxikárovi sprepitné dve tisícky. Okolo mňa po chodníku prejdú dva kohúty, vykračujú si ako kohúty na smetisku. Fľochnem pohľadom okolo seba, no zdá sa, že nikto z okoloidúcich tomu nevenuje ani najmenšiu pozornosť. Ľudia, sediaci na malých plastových stoličkách pred vývarovňou na opačnej strane ulice, si ma zvedavo prezerajú popri tom, ako chlípu polievku. Ich tváre akoby vraveli „ďalší navoňaný západniar“. Sporo odeté dievča vo výklade na mňa máva a čosi nezrozumiteľné na mňa pokrikuje, no skôr, než mi napadne ako vôbec zareagovať, mám čo robiť, aby som sa v poslednom okamihu vyhol motorkárovi, ktorý okolo mňa preletí asi štyridsiatkou a vôbec ho pritom netrápi, že je na chodníku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Ako inak, väčšina miestnych kresťanov chodí na omšu na motorke.
Ako inak, väčšina miestnych kresťanov chodí na omšu na motorke. (zdroj: Király Dušan)

Apropo, mestská premávka je jednoznačne najväčší strašiak pre turistov zo západu. Motorky, najmä mopedy, sú hlavným dopravným prostriedkom a mesto je nimi doslova zaplavené. Sú pánmi nielen na cestách, ale i na chodníkoch, a akoby to nestačilo, chodníky slúžia aj ako ich parkovisko. Vskutku, chodec sa cíti v uliciach Hočiminovho Mesta ako posledný reťazec na živočíšnom rebríčku. Nečudo preto, že Ministerstvo zahraničia Veľkej Británie varuje svojich občanov, ktorí hodlajú navštíviť Hočimonovo Mesto, práve pred motorkármi. Až osemdesiatdvapercentný podiel na dopravných nehodách tu majú práve motorky. Človek tu musí stráviť  nejaký čas, aby pochopil, prečo sú dvojkolesové tátoše (ktoré sa výrazným podielom podieľajú  na uhlíkovej stope), tak esenciálne pre obyvateľov Hočiminovho Mesta. Jedným z hlavných príčin je cestná infraštruktúra mesta. Jednoducho, skútrom sa prederiete všade ľahšie, kdežto automobil má v upchatých uličkách menšie možnosti na manévrovanie. Rovnako, vlastniť automobil je tu stále luxus, a keď k tomu pridáme nedostatočnú verejnú hromadnú dopravu, jasné víťazstvo patrí skútrom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Motorky, najmä mopedy, sú hlavným dopravným prostriedkom a mesto je nimi doslova zaplavené.
Motorky, najmä mopedy, sú hlavným dopravným prostriedkom a mesto je nimi doslova zaplavené.  (zdroj: Dušan Király)

Našťastie, možno sa Hočiminovmu Mestu blýska na lepšie časy, mestom totiž prebieha mohutná výstavba metra, prvá linka by mala byť otvorená po miernych prieťahoch už do konca roka 2023. A že to myslí mesto s výstavbou metra vážne, svedčí aj to, že si najalo japonské konzorcium, ktoré na projekt dohliada. Žiaľ, ako obyvateľ Bratislavy, mesta, v ktorom sa od socializmu ledva vybudovali tri nové zastávky električky, môžem takýto mega projekt obyvateľom Hočiminovho Mesta len závidieť. Teda to a ešte lacné pivo. Aj keď Ázia nepatrí medzi bašty pivného pôžitkárstva, Vietnam určite poteší každého pivára. Zlatý mok je tu lacný (malá plechovka stojí okolo 0,50 eura) a miestne pivo ,,piteľné,“ čo s vysokými letnými horúčavami tvorí priam vražednú kombináciu. Človek za jeden deň vychlomce štyri až päť plechoviek a ani nevie ako. Rovnako aj moja európska duša, pištiaca za sacharidmi, plesá radosťou. Vo Vietname, ako jednej z mála krajín v Ázii, funguje pekárenská kultúra a bagetu či chlieb, ktorý nechutí ako lepenka, tu zoženiete ľahko. Je to dedičstvo francúzskej koloniálnej minulosti, rovnako tak ako aj kávičková kultúra. Skutočne, najmä vietnamskú ľadovú kávu tu dostať na každom kroku, a dokonca aj taký „antikávičkár“ ako ja, párkrát jej vábeniu neodolá. No nie len kulinárske dedičstvo tu zanechali pôžitkárski Francúzi, ich bezmála 70-ročnú prítomnosť je tu badať najmä v historickom centre. Pri pohľade na katedrálu Notre Dame, budovu centrálnej pošty, či saigonskú radnicu, sa budete väčšmi cítiť ako v historickej časti hociktorého mesta v Európe, než ako v juhovýchodnej Ázii. Nebyť teda toho všadeprítomného vytrubovania mopedov a ich exhalátov a  zmesi pachov zo street foodu do už i tak pachmi presýteného ovzdušia.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Väčšina turistických atrakcií a pamätihodností sa nachádza v Districte 1. Oproti districtom s vyšším číslom platí, že Districte 1 je ešte ako tak posledná bašta chodcov v inak nekonečnom mori revúcich skútrov.
Väčšina turistických atrakcií a pamätihodností sa nachádza v Districte 1. Oproti districtom s vyšším číslom platí, že Districte 1 je ešte ako tak posledná bašta chodcov v inak nekonečnom mori revúcich skútrov. (zdroj: Dušan Király)

Pracem sa teda radšej rýchlo z chodníka, aby som, ovešaný batožinami, nespôsobil dopravnú nehodu. Potom, ako vystúpim po pár schodoch do vestibulu hotela, tam ma víta pekná recepčná v stredných rokoch. Ako väčšina Vietnamcov, po anglicky vie len trošku. Ak na niečo nestačia posunky rukami, či tých pár fráz anglicky, naťuká to prštekom s červeným nechtom do prekladača v mobilnom telefóne. Konečne, vyzbrojený vstupnou kartou od izby, mierim k výťahom. Neviem sa dočkať sprchy a klimatizácie, a za plechovku piva by som aj vraždil. Stojím pred výťahom a nervózne pozorujem zacapkaný displej, signalizujúci pomaly vzostup obstarožného výťahu. Stačí mi letmý pohľad na vestibul, aby sa potvrdila moja predtucha, že ubytovanie s desiatimi hviezdičkami v juhovýchodnej Ázii by dostalo v Európe maximálne tak možno sedem. Keď sa konečne dovalím na izbu, rýchla inšpekcia to len potvrdzuje, v plachte na posteli je dierka a v rohoch izby na dlážke sú chuchvalce prachu. Žiadny Hilton, ale hlavne že je tu chladnička, sprcha a samozrejme jej veličenstvo klimatizácia. Vypeckuvávam ju na devätnásť stupňov a popri tom, ako chvatne vyhadzujem veci z kufra na posteľ, sa pristavím pri okne.

Ulica Bui Vien ožíva najmä v noci.
Ulica Bui Vien ožíva najmä v noci. (zdroj: Dušan Király)

Nad plechovými strechami okolitého susedstva sa k nebesiam týči mrakodrap Bitexco Financial Tower so svojimi 260 metrami. Kúsok pod vrcholkom trčí z jeho skeletu heliport ako veľké zapichnuté frisbee. Na mesto pomaly padá večerný súmrak a na uliciach sa nad kaviarničkami a barmi rozsvecujú prvé neóny. Osprchujem sa, hodím na seba čisté tričko a do vrecka chvatne strčím pár stotisíc dongových bankoviek. Mierim do centra mesta, označeného ako District 1. Väčšina turistických atrakcií a pamätihodností sa nachádza práve tu, či v Districte 2. Oproti districtom s vyšším číslom platí, že District 1. je ešte ako tak posledná bašta chodcov v inak nekonečnom mori revúcich skútrov. Nohy ma nesú smerom tam, preplietam sa uličkami a pozerám sa každých päť metrov cez plece ako štvaná zver. Mierim do samotného centra mesta, na Hočiminovo námestie. Tam snáď budem pred skútrami v bezpečí. Už mi poriadne z toho ,,úprku“ vyhladlo, a tak veľmi nešpekulujem a na rohu si kupujem v prvom stánku Bánh mì. Jedná sa o chrumkavú bagetu, plnenú hovädzím mäsom, čerstvou zeleninou, bylinkami, chilli omáčkou a majonézou.

Bánh mì: jedná sa o chrumkavú bagetu, plnenú hovädzím mäsom, čerstvou zeleninou, bylinkami, chilli omáčkou a majonézou.
Bánh mì: jedná sa o chrumkavú bagetu, plnenú hovädzím mäsom, čerstvou zeleninou, bylinkami, chilli omáčkou a majonézou.  (zdroj: Dušan Király)

Po mesiaci v Thajsku, ktorý som prežil na rezancoch a ryži, mám chuť spievať od radosti, a pri cene asi jedného eura a pätnástich centov je to dvojitá radosť. Z bezstarostného prežúvania ma vytrhne otázka „Where are you from?“ - ani neviem odkiaľ sa vzal, štrbavý pán stojí pri mne a zavaľuje ma lavínou otázok ako školáčik, čo si potrebuje precvičiť základy angličtiny. Chvíľu sa snažím konverzovať, no keďže mu rozumiem ledva každé tretie slovo, po chvíli to vzdávam a tak prepínam na autopilota, tj. vrátim sa do prežúvania bagety a tvárim sa, že počúvam. Po pár dňoch pochopím, že je to tu bežný jav, miestni sú zhovorčiví a vôbec im neprekáža, že po anglicky vedia len pár slov. Zastavujú vás na ulici, pýtajú sa, ako sa máte, či kývajú na vás z druhej strane ulice, akoby ste sa poznali celé roky. Jednoducho, človek si tu nemôže ani pokojne dožuť bagetu, aby vás niekto nezaplavil priehrštiami otázok.

Bezmála štyristo metrov vysoký mrakodrap Landmark 81.
Bezmála štyristo metrov vysoký mrakodrap Landmark 81. 

No precvičovanie si angličtiny nie je jediný dôvod, z tvárí miestnych vyžaruje isté nefalšované nadšenie, akoby túžili prostredníctvom ľudí, ktorí do ich mesta prichádzajú z iných kútov sveta, nadviazať dialóg, jednoducho ako s mimozemskou civilizáciou. Sú zvedaví ako malé deti, túžia po kontakte, skúmajú nás ako my ich, s jediným rozdielom, že drvivá väčšina z nich nemá prostriedky cestovať ako my, a tak práve cudzinci ako ja, sú pre nich jediným kontaktom so svetom. Žiaľ, nezištná zvedavosť nie je vždy hlavným dôvodom, prečo vás vťahujú do konverzácie, sem-tam sa nájdu aj takí, ktorí sa vám snažia len dostať na kobylku, a po pár minútach konverzácie pochopíte, že vám chcú len nenápadne niečo predať, alebo ponúknuť nejakú službu. Podráždenosť a silnejúcu nedôveru zakaždým, keď mi niekto skríži cestu, postupne nahradím flegmatizmom, naučím sa obratne vyšmyknúť z konverzácie tak, aby som príliš neurazil, dôležité je dodržovať zlaté pravidlo a to, nezastavujte, pokračujte v chôdzi. Proti vietnamskej mentalite sa nesmiete vzpierať, musíte sa nechať unášať ako všetko navôkol.

Plagáty a pútače oslavujúce stranu, či heslá a manifesty, sú pre turistov z východnej Európy, ktorí prežili časť života v totalite ako ja, jedinečnou možnosťou ako si oživiť  dávno zašlé spomienky z čias, keď aj my sme žili v područí rovnakej doktríny
Plagáty a pútače oslavujúce stranu, či heslá a manifesty, sú pre turistov z východnej Európy, ktorí prežili časť života v totalite ako ja, jedinečnou možnosťou ako si oživiť dávno zašlé spomienky z čias, keď aj my sme žili v područí rovnakej doktríny (zdroj: Dušan Király)

Prvý týždeň navštívim všetky povinné turistické jazdy, začnem, ako inak, s War Remnants Museum (vstupné 40 000 VND), tu treba dodať, že značná časť hlavných turistických lákadiel je spätá s hrôzami vietnamskej vojny. Žiaľ, nemôžem sa ubrániť pocitu, že pripomienka na desy temnej minulosti a jej obete, je pre ďalšie generácie umne využitá aj ako pláštik komunistickej strany na propagandu vládnucej ideológie. Je to tu cítiť doslova na každom rohu, plagáty a pútače oslavujúce stranu, či heslá a manifesty, sú pre turistov z východnej Európy, ktorí prežili časť života v totalite ako ja, jedinečnou možnosťou ako cestovať časom, prípadne oživiť si dávno zašlé spomienky z čias, keď aj my sme žili v područí rovnakej doktríny. Mimochodom, miestni sú nato, že vyhnali Američanov, dodnes hrdí, je to súčasť ich národnej identity. Taxikár, ktorý ma vezie k Palácu nezávislosti, sa celý doslova rozžiari keď sa ho pýtam či práve toto je tá brána ktorú 30. apríla 1975 prerazil Severovietnamský tank. Udalosť ktorú zobrazuje slávna dobová fotografia ako jeden z najpamätnejších okamihov víťazstva komunistického Severného Vietnamu nad režimom Južného Vietnamu, podporovaného USA. Vskutku, obrovský komplex tohto ikonického paláca leží v strede mesta a rovnako i v strede ideológie, dokonca by sa dalo povedať, že to je chrám ideológie strany. Súčasnosť i minulosť sa tu zlieva do jedného bodu a navzájom sa udržiava, jedno i druhé pri živote. Na večné časy a nikdy inak! V labyrinte komnát, katakomb, strieľní, vypočúvacích miestností a zasadačiek sa dá blúdiť celé hodiny. Dnes si na streche paláca kde sa tiež odohrali dramatické udalosti toho osudného dňa roku 1975, môžete kúpiť vychladenú plechovku piva. Kto by to bol povedal, že ani nie o štyridsaťosem rokov potom si tu bude postávať nejaký Slováčisko a v letnej páľave popíjať singapurske pivo. Vskutku, čas je naozaj relatívna veličina.

Len kúsok od brány paláca, narazíte na tank Severovietnamskej
armády ktorý prerazil bránu v ten osudný deň 30. apríla 1975.
Len kúsok od brány paláca, narazíte na tank Severovietnamskej armády ktorý prerazil bránu v ten osudný deň 30. apríla 1975. (zdroj: Dušan Király)

Paradoxne, napriek tomu, že Vietnam je baštou komunizmu, nájdete tu početnú sakrálnu architektúru, reprezentovanú najmä bazilikou Notre-Dame, postavenú francúzskymi kolonialistami v rokoch 1863 až 1880, či ružový kostol Tan Dinh, postavený v gotickom slohu. Ten možno svojím vzhľadom pripomenie Bratislavčanovi Modrý kostolík. Apropo kresťanstvo - na tento kút sveta je tu pomerne veľká populácia, ktorá sa hlási ku kresťanstvu, činí to odhadom okolo sedem percent obyvateľstva. Ako inak, väčšina kresťanov navštevuje omšu na motorke, ja ako vždy peši. Prvýkrát zažívam, že v kostole medzi prítomnými zúčastnenými na bohoslužbe patrím so svojou výškou ani nie meter sedemdesiatosem medzi najvyšších, ba možno som aj najvyšší. Očkom postrehnem, ako v strede kázne pani, sediaca pri mne, hrá počas omše pod lavicou na mobilnom telefóne tetris. Ja aj keď sa snažím natŕčať uši ako najlepšie viem, čuduj sa svete, z kázne nerozumiem ani pol slova. Keď človek nerozumie slovám, vníma viac iné veci, ľudí okolo seba, pulzujúcu hru tieňov z ventilátorov, či  sa viac obracia do seba...

Ružový kostol Tan Dinh
Ružový kostol Tan Dinh (zdroj: Dušan Király)

Život v Hočiminovom Meste je tak intenzívny, že po prvom týždni sa cítim, akoby som v ňom strávil najmenej tri. Ako drvivá väčšina obyvateľov mesta, najradšej vyrážam von až podvečer. Vskutku, Hočiminovo Mesto je najkrajšie v noci, špinu zahalí tma ako make-up vrásky starej prostitútky, a éterom sa rozozvučia vietnamské šlágre. Vyčerpávajúce horúčavy so západom slnka poľavia, rozblikajú sa neóny barov a reštaurácií na promenádach a ľudia vyrážajú do ulíc na kávičku, večeru, či len tak sa promenádovať pri rieke Saigon. Brázdia ju výletné lode, vysvietené neónmi ako plávajúce veľryby zo sveta fantázie, a na pozadí toho všetkého sa v diaľke ponad most Cầu Ba Son týči do výšky bezmála štyristo metrov mrakodrap Landmark 81. A nič nepasuje s géniom loci Hočiminovho Mesta viac, ako najikonickejší vietnamský pokrm, polievka Pho (60 000 VND). Mätové lístky osviežia a jalapeňo príjemne vyštípe červa.

Nič nepasuje s géniom loci Hočiminovho Mesta viac, ako najikonickejší vietnamský pokrm, polievka Pho.
Nič nepasuje s géniom loci Hočiminovho Mesta viac, ako najikonickejší vietnamský pokrm, polievka Pho. (zdroj: Dušan Király)

S plným žalúdkom je hneď svet krajší, utriem si kropaje potu z čela, odrátam čašníkovi šesť pokrkvaných desaťtisícových bankoviek a posilnený kalóriami sa vydám na trh Ben Thanh. Budova s hodinami, v ktorej trh sídli, bola postavená v roku 1912 a patrí medzi jedny z najikonickejších stavieb mesta. Zoženiete tu všetko, od napodobenín svetových módnych značiek, cez lacnú elektroniku, až po magnetky. No extrémne dotieraví predavači a puch ma vyženú von na „čerstvý vzduch“ už za pár minút. Skôr než sa stihnem zorientovať, ktorým smerom sa vydať do hotela, akýsi chudý pán v stredných rokoch sa skláňa k mojim nohám. Lámanou angličtinou čosi hovorí a ukazuje na dieru na mojej pravej topánke. Pochopím, že to je miestny plátač topánok, cítim sa v rozpakoch, snažím sa mu vysvetliť, že dieru nemá zmysel plátať, veď stačí kúpiť nové, no on to považuje len za môj manéver, ako zjednať cenu a furt si len hudie svoje. Po pár metroch sa mi ho konečne podarí striasť a nasledujúce dni sa radšej trhu Ben Thanh vyhýbam veľkým oblúkom.

Trh Ben Thanh: Budova s hodinami, v ktorej trh sídli, bola postavená v roku 1912 a patrí medzi jedny z najikonickejších stavieb mesta.
Trh Ben Thanh: Budova s hodinami, v ktorej trh sídli, bola postavená v roku 1912 a patrí medzi jedny z najikonickejších stavieb mesta.  (zdroj: Dušan Király)

No Hočiminovo Mesto, to nie sú len trhy, Pho a sochy potentátov. Unavený ruchom ulíc a kanálov sa vyberiem jedného slnečného dňa na potulky ďaleko za hranice bezpečia Districtu 1. Čím viac sa vzďaľujem, tým ťažšie sa ako chodec prepletám ulicami zaplavenými motorkami, každých pár metrov sa musím zastaviť, kým urazím pár krokov vpred. Nohy ma zanesú až hlboko od centra do Districtu 5. Odpadky, domáce zvieratá v klietkach, horúčava, smog, to všetko sa miesi do jedného mega komba, ktoré vám útočí na všetky zmysly. Cieľom môjho dlhého pochodu je jeden z vôbec najstarších budhistických chrámov v meste, Thien Hau, postavený v roku 1760, ktorý bol následne niekoľkokrát prestavovaný a rozširovaný. Zvonku pôsobí možno nenápadne, no krásne vyrezávaný dekor na drevených pilieroch v interiéri, či strešná keramika rozhodne stoja za tú úpornú cestu až sem. Aj keď neskôr navštívim aj Jade Emperor Pagodu, do ktorej zavítal v roku 2016 počas svojho úradu aj americký prezident Barrack Obama, či Chrám Tisíc Budhov, natlačený v rádovej zástavbe v jednej z úzkych uličiek mesta, chrám Thien Hau v mojom osobnom zozname zostáva na pomyselnom prvom mieste.

Thien Hau: zvonku pôsobí možno nenápadne, no krásne vyrezávaný dekor na drevených pilieroch v interiéri, či strešná keramika rozhodne stoja za tú úpornú cestu až sem.
Thien Hau: zvonku pôsobí možno nenápadne, no krásne vyrezávaný dekor na drevených pilieroch v interiéri, či strešná keramika rozhodne stoja za tú úpornú cestu až sem.  

V nádeji, že sa tak vyhnem krkolomnej ceste naspäť cez ulice, hemžiace sa rojmi večne vytrubujúcich skútrov, zamierim k rieke a vydám sa popri nej smerom do stredu mesta. Žiaľ, už po pár urazených sto metroch zisťujem, že je to z kaluže do blata. Rieka a jej brehy sú tak znečistené, že je to ako prechádzať sa po smetisku. Akýsi chlap, len pár metrov odo mňa, čupí na schodíkoch a kadí do rieky, obchádzam gauč vyplznutý od slnka, z ktorého trčia struny, a na povrchu stojatej vody rieky sa ligocú v dúhových odtieňoch olejové škvrny. Žiaľ, životné prostredie tu nikoho netrápi, ako väčšina ekonomík, rýchlo sa rozvíjajúcich v juhovýchodnej a strednej Ázii, nie je na programe dňa, a ani najbližších pár rokov nebude, prednosť má rast HDP. Do centra mesta dorážam prepotený a hladný, ledva vlečiem nohy za sebou. Posledných pár metrov do hotela mi cestu skríži ako na potvoru akýsi chlap, vysvetluje mi, že celý deň nič nejedol a pýta si peniaze. Oči mi skĺznu nevedomky na jeho topánky, biele „najky,“ na rozdiel od mojich vyčaptaných „balancov, “ v nich nezíva žiadna diera. Uškrniem sa,  „hladný som aj ja“ a dodám už po slovensky „ale na rozdiel odo mňa, ty aspoň nemáš deravé topánky.“

Múzeum výtvarného umenia Hočiminovho Mesta: zákutia múzea ponúkajú aj iné „skvosty“ ako tie umelecké.
Múzeum výtvarného umenia Hočiminovho Mesta: zákutia múzea ponúkajú aj iné „skvosty“ ako tie umelecké. (zdroj: Dušan Király)

Deň pred odchodom z Vietnamu sa rozhodnem trošku kultúrne vyžiť a tak zamierim do Múzea výtvarného umenia Hočiminovho Mesta (vstupné 30 000 VND). V stálej expozícii sa nachádza zbierka vietnamských umeleckých diel - sochárstva, olejomaľby, maľby na hodváb, ako aj tradičnej drevorezby, vietnamskej keramiky a zbierka starovekého budhistického umenia. Tesne predtým, ako sa rozhodnem prekročiť bránu areálu múzea, mi skríži cestu povedomá tvár, prstom mieri na moju pravú nohu a lámanou angličtinou spustí „tak čo, mladý pánko, spravím vám teda tu dieru za akciovú cenu? ...ale naozaj, len že ste to vy!“

Dušan Király

Dušan Király

Bloger 
  • Počet článkov:  15
  •  | 
  • Páči sa:  109x

Som digitálny nomád, ktorý sa najlepšie cíti „stratený“ kdesi v Ázii. Žil som na Novom Zélande či v Kanade, kde som sa živil ako robotník, leštič pohárov, umývač áut, záhradník, skenerista, grafik, zberač ovocia či kopáč. Príbehy z drsného živote v Kanade ma inšpirovali k napísaniu knihy Jelení cintorín, ktorá vyšla v elektronickej podobe. Momentálne mi vyšla e-kniha Ako prežiť na hosteli, ktorá má ambíciu stať sa ultimátnym sprievodcom sveta hostelov a uľahčiť tak život nielen začínajúcim cestovateľom. Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu