Hojdací koník devätnástich detí
V jednu novembrovú sobotu mi do dvanástich rokov chýbal deň a pomáhal som otcovi rozoberať konštrukciu knižnice. Povedal mi, že čierne kovové trubky a dosky z tvrdého dreva montoval aby sa rozptýlil, keď mama čakala v pôrodnici mňa. S našou knižnicou sme teda boli rovesníci. V nasledujúcu stredu som mal dvanásť rokov a tri dni a urobil som to, čo školopovinné deti ráno spravidla robievajú. Dnes tak isto ako v novembri 1972. So staršími bratmi sme sa naraňajkovali a skôr než sme postupne poodchádzali do školy, rodičia každému z nás zadali inštrukcie dňa. Dobalil som si školskú tašku aj veci na poobedňajší tréning a z domu, z košického bytu na treťom poschodí bez výťahu, zbehol som dolu schodmi tuším prvý.
Chodili sme do tej istej školy, ale každý z nás mal ku nej vyšliapané svoje chodníčky. Skratky či zachádzky popod okná kamarátov, na ktorých bolo treba zapískať, ak už nečakali pred bránou. Niežeby som si pamätal, čo výnimočné sa kedy udialo na vyučovaní, či mi niečo mimoriadne chutilo v školskej jedálni, koľko kačákov a žabákov na tréningu sa mi už zdalo byť moc. Zopár takýchto spomienok viem ešte priradiť ku školským rokom, ročným obdobiam, niektoré možno aj ku konkrétnym dňom, ale z tohto dňa mi v pamäti neostalo ani mäkké f.
Robil som si trochu starosti, či po vyučovaní trafím domov. Z bytu do ktorého som sa pred tými dvanástimi rokmi narodil, rodičia neodišli v to ráno do práce ako obvykle. Dohliadali na poslednú fázu sťahovania sa do iného bytu. Nie nového, len iného. Nie lepšieho, len o jednu izbu väčšieho. Nešlo o kúpu, ale o vtedy pomerne rozšírený trend na „realitnom“ trhu- výmenu. V tomto prípade dokonca o trojvýmenu, kedy sa obyvatelia troch bytov v jednom okamihu presunuli každý do iného. Ozaj, ako by si dnes s týmto fenoménom poradili pripečené reality show? Ani netuším, či sa takéto výmeny realizovali súkromne, či na to boli aj nejaké agentúry. Máte dvanásť rokov a nechápete, nevnímate rozdiel medzi štátnym, podnikovým či družstevným bytom. Hovoríte tomu doma a basta.
Do iného, o izbu väčšieho „doma“ som trafil bez problémov. Predtým som tam bol iba raz, keď sme s otcom prišli k cudzím ľuďom doniesť zopár vecí hlavne kvôli tomu, aby som vedel kde budem o pár dní bývať. Tuším prvý a jediný krát som „doma“ najprv zaklopal a až potom neisto otvoril dvere bytu ešte bez menovky. Na štvrtom poschodí v paneláku s výťahom, kde ste museli stlačiť trojku, aby vás vyviezol na štvorku.
No a teraz, po päťdesiatich troch rokoch, odchádzam aj z tohto bytu. Z bytu, kde som neprežil ranné detstvo a z dospievania iba hrubnutie hlasu a rašenie prvých chĺpkov po tele, kedy iné veci ma mali stretnúť na iných adresách. Okrem toho, rodičia to nejako uhrali a všetci traja sme ostali na tej istej základnej škole, kam dochádzanie električkou trvala do pol hodiny. Najstarší brat už bol deviatak, tam to logiku malo. Ja som bol síce iba šiestak, ale akurát som sa nejako preskákal do športovej triedy (basketbal) a niežeby som sa javil extra nádejne, proste si ma nechali ako najvyššieho. Stredný brat, o rok starší teda ostal tiež. To malo za dôsledok, že v novom bydlisku som nemal žiadnych kamarátov, rovesníkov či spolužiakov a nijako mi neprekážalo, že aspoň v tomto smere som nemusel nahrádzať staré, známe, osvedčené za niečo nové a neisté.
Moje dospievanie a dospelosť sa k tomuto bytu viažu asi najmenej z našej rodiny a detstvo len trochu. Čo je ale konštatovanie čisto technické, pretože emocionálne ku všetkému tomu, čo sa tam a komu udialo, bytostne patrím. Len som prvý „vypadol“ z domu a strávil tam najmenej času. Pätnásťročný najprv na strednú školu do Kremnice, odkiaľ ma koncom druhého ročníka vyliali (dlhý príbeh) a odišiel som do Bratislavy, kde som doteraz. A tak sa moje návraty domov obmedzovali na víkendy z internátov a podnájmov, nikdy už nie celé školské prázdniny, plánované aj neplánované návštevy rodičov a rodinné udalosti.
Posledná z rodinných udalostí, mamin pohreb v decembri, nás postavila pred otázku, ako ďalej s bytom po rodičoch, kde bola mama už posledné štyri roky sama. Nechajme bokom sentiment a prejdem k tým nutne praktickým veciam. Kto zažil, vie o čom hovorím. Trvalo asi šesť až osem týždňov, kým sa preberali možnosti, žeby si niekto z rodiny byt nechal a zvyšných vyplatil z dedičstva. Po zvažovaní všetkých pre a proti, výhod a nevýhod takého riešenia, dospeli sme k dohode, že byt (takmer pôvodný stav) pôjde do predaja. Z čoho vyplynulo ďalšie rozhodovanie- čo so zariadením bytu a s obsahom skríň, skriniek, políc a šuplíkov a verte tomu, po päťdesiatich troch rokoch toto nevyriešite lusknutím prstov. Ak by si byt niekto z nás nechal, zvyšní si zoberú niečo na pamiatku, nájdu svoje osobné veci sem tam po zákutiach ešte založené a prídu pomôcť s veľkým vypratávaním. Takto ale, najlepšie je pustiť sa do toho bez otáľania.
V pondelok poobede som pricestoval do Košíc a vo štvrtok ráno som sa vracal do Bratislavy. Za tie tri dni vypratávania, triedenia, vyhadzovania aj balenia do bublinkovej fólie a krabíc, hlavou sa mi premietlo tisíc myšlienok, ale žiadna nedospela k nejakému resumé, k uspokojivému vyhodnoteniu toho, čo ma k tomuto čoraz pustejšiemu priestoru stále silno viaže. Čo všetko tie nezadefinované spomienky spája do celku, ktorý by zadefinovaný byť už mal. Až posledný večer, sediac na koberci a pukajúc bublinky nepoužiteľného odstrižku som zistil, že hľadím na ošúchanú odpoveď. Všakovako som ju prekladal do rôznych kompozícií a fotenie sceľovalo rozhádzané myšlienky.
V zabudnutých zákutiach rodičovského bytu, stále bolo prítomné, nemo zakliate a všetko si pamätajúce čaro detstva. Dokonca aj môjho, hoci sa o tento byt obtrelo len okrajovo. V tých najobyčajnejších kúskoch zariadenia, ktoré v rôznom dizajne nájdete v každej domácnosti s dieťaťom, je zapísaný príbeh štyridsiatich rokov a devätnástich detí. Podstatná časť života rodičov troch synov, počas ktorej sa v tomto byte stali starými rodičmi deviatich detí a prastarými rodičmi desiatich vnúčat tých synov.
Stoličky dvadsiatich dvoch detí
K dvanástim rokom mi pribudlo dní už tristojedenásť, v inom, o izbu väčšom „doma“ sme sa hádam zabývali a otec tam oslávil tridsiate deviate narodeniny. Netuším, čo dostal od mamy a od nás, ale v práci mu darovali, s jasným odkazom na priezvisko, dreveného hojdacieho koníka, podpísaného krstnými menami kolegov. Niektorých som poznal, z času na čas som sa v otcovej robote zastavil. Veselý koník tam dosť dlho visel niekde pod stropom ateliéru košického Stavoprojektu. Vtedy som ho nevnímal ako nášho. Len ako jednu z množstva rozptyľujúcich vecičiek pracoviska architektov. Napokon, čo s hojdacím koníkom v domácnosti s troma chlapcami od trinásť do šestnásť rokov?
Koník s tridsať deviatkou na krku ešte erdžal v ateliéri, keď ja som to skúšal v Kremnici, potom v Bratislave a domov som dochádzal redšie a redšie. Počas niektorého z tých už bratislavských návratov som jeho prítomnosť v byte iba zaregistroval a nijako ma to neprekvapilo. Brat mal prvú dcéru, rodičia prvú vnučku a bolo prirodzené, že koník zmysluplne zmenil stajňu. Narodením prvej vnučky začala tá mera rokov, kedy sa z rodičov vyššieho stredného veku stali starí rodičia a potom aj prastarí rodičia.
Ak hovorím, že domov som chodil zriedkavo, pravdou je to iba do chvíle, keď niekoľkokrát ročne (a prvé roky to bolo každé dva týždne) vynásobím päťdesiatkou, čo v septembri bude počet rokov, ako som odišiel do sveta na skusy. Sú z toho vyššie stovky mojej viacdňovej prítomnosti v byte rodičov, tisícky dní. S výnimkou roku 1984, kedy ako vojak základnej služby, domov som sa dostali iba raz. Z toho roku je aj najstaršia detská kresba ktorú opatrujem a tá mala svoje miesto v myšlienkovom pochode, prekladaním ošúchaného nábytku takto formujúc podaný príbeh.
Detské a jedálenské stoličky si dobre pamätajú ešte môj zadok, ale hojdacieho koníka so šťastným hijó- hojda okupovali až naši potomkovia obidvoch generácií. Vnúčatá pribúdali od roku 1980, pravnúčatá do roku 2020. Samozrejme, že všetky deti u starých a prastarých rodičov primeraného veku, okrem hojdania sa na koníkovi, automaticky si sadali v obývačke na tie detské stoličky. Pri jedle aj mlsaní, pri hraní sa či kreslení v strede miestnosti a pozornosti prarodičov, sledujúc pritom všetko od Raťafáka Plachtu cez Toma a Jerryho po SpangeBoba.
K tým detským stoličkám mám dve výrazné spomienky z detstva, spojené práve s kreslením. Od prvej podľa mňa uplynulo zhruba šesťdesiat rokov, od tej druhej viem ku dnešku odrátať nie iba roky či dni, ale aj hodiny. Mohol som mať päť rokov, keď sme na detských stoličkách sedeli za nízkym stolíkom v chodbe bytu bez výťahu. Obdivne a nechápajúc som hľadel najstaršiemu bratovi na jeho výtvor na papieri. Obidvaja sme kreslili to isté, akurát ten môj vojak s prilbou vyzeral nejako divne. Skúsim ešte raz, poškuľujúc na bratovu armádu. Hlava- guľa, zatiaľ je to dobré. Teraz prilba- stačí polguľa, táto mu hádam sadne- jazyk medzi zubami, dávam si záležať...ajajáj, zase mu vyrazilo dekel. Rýchlo prilbe prikreslím remeň pod bradu aby mu nespadla, ale už sa jedujem...Ako to mám nakresliť?, pýtam sa staršieho. Prečo máš krajšiu prilbu?...Len čiarku cez hlavu? Ako, kade, kde?...nová čiarka ide klasicky ponad tretiu guľu a už tuším, že to bude na...Nie tam, sem! Nasadí brat môjmu tretiemu vojakovi škrtom ceruzky prilbu konečne správne a tá moja čiarka nad ňou zrazu vyzerá ako svätožiara. Kašľať na to. Celý blažený dávam vojakom prilby správnej veľkosti, kovbojom zrazu pasujú klobúky a s úžasom zisťujem, že takto by som hádam zvládol aj indiánsku čelenku s perami. Bol to pre mňa objavný deň, kedy moji vojaci a kovboji a indiáni zrazu nejako dospeli.
Bolo asi sedem hodín, keď nás mama 21. augusta 1968 prišla zobudiť. Plakala a vravela nám, aby sme neplakali, že bude asi vojna. Neplakal som. Vojna bolo to, čo som už vedel nakresliť. Otca si vôbec z toho rána nepamätám. Určite boli od noci hore, otec už možno ani nebol doma a niekam vybehol, neviem. Mama, nemala ešte tridsať rokov, sa trochu upokojila a zaprisahávala nás, aby sme z bytu nevychádzali, aby sme nechodili ani k oknám. Sľúbili sme jej to a ja som skalopevne dodal, že si budem kresliť, na stoličke za stolíkom v chodbe presedím a prekreslím celý deň a k oknu ani nepáchnem. Budem si kresliť, som jej sľúbil. Hej, ale udržte troch chlapcov mimo okien a balkónu, keď vonku, cez križovatku Národnej triedy a Obrancov mieru, rachotia tanky. Do pol hodiny od maminho odchodu, každý so svojim kľúčom na krku, boli sme vonku a vypliešťali oči na cudzie vojská. Nevedel som, že vojna tak strašne hučí, škrípe, dymí a štípe v očiach. Niektorí ľudia plakali a ja som si myslel, že je to z toho dymu a smradu. Nepáčilo sa mi to. Bol prestupný, olympijský rok, mal som sedem rokov a dvestodeväťdesiat dní a od toho dňa sa už nikto nechcel hrať na Rusov a Nemcov.
Počas prvých rokov mojej neprítomnosti v byte rodičov, kontakt som udržiaval telefonicky, na účet volaného, ak si niekto pamätáte a tiež korešpondenčne listami. Pri telefóne bol nejako záhadne bližšie vždy otec, jemu som aj adresoval listy, odpovedala mi vždy mama. V jednom z tých dopisov do Plzne kde som vojenčil, bol krásny obrázok a mama mi k nemu dopísala, že toto mi posiela Michalka. Vtedy stále ešte jediná vnučka starých rodičov obrázok nazvala Strom ktorý sa smeje. Stále je vidno, ako bol roky zložený v obálke štvormo a ja som si ho odložil. Bezmyšlienkovite, možno len plný dojmov z poviedky Jeana Giona Muž ktorý sadil stromy. Mne ten vďačne vyrehotaný strom k mlčanlivému, zaťatému vidiečanovi a jeho celoživotnej práci veľmi sedel, aj keď príbeh je fikciou. Poviedka je ale tak inšpiratívna, že zopár ľudí ju realizovalo a vysadili doslova les. Napríklad, brazílsky fotograf Salgado.
Hoci ten detský obrázok mohol vzniknúť kdekoľvek, jednoducho si predstavujem, že vznikol práve u našich na jednej z tých detských stoličiek, kým mama za jedálenským stolom písala list mne. Počkala kým akvarel zaschne, list aj kresbu vložila do obálky, niekto musel aj známku oblízať a v rámci prechádzky zašli ku poštovej schránke. Ale toto mi napadlo, takto som si to nakombinoval do živej predstavy až v tú stredu, keď som sa hral (možno práve preto) s bublinkovou fóliou a myslel na rodičov. Ako sa dokážeme aj ako dospelí vrátiť do detstva vďaka ľuďom, ktorí nás vychovávali, ktorí sa dokázali plnohodnotne postarať aj o naše deti a ak už fyzicky nevládali, myšlienkami, záujmom a pozornosťou boli pri našich vnúčatách. A ako sa im to všetky tie deti snažili oplatiť a ako si obdarovaní najviac cenili tie desiatky detských kresieb, ktoré od vnúčat aj pravnúčat dostávali a všakovako si ich odkladali. Však to poznáte. Niečo je na stene, iné za sklom vo vitríne, odložené na poličke pri pohľadnici z predvlaňajšej Veľkej noci. Detská kresba je neuveriteľný fenomén. Tridsať osem kresieb špecifického určenia, snažil som sa pre otca s ešte malými dcérami vytvoriť k jeho meninám ako spoločný darček. Bol to ale sakramentský oriešok.
Zaumienil som si vyskladať tridsaťosem slov a pár písmen navyše, ktoré vytvoria tajničku osemsmerovky s gratuláciou pre otca. Dievčatá, vtedy približne päť a osemročné, mali nakresliť legendu- tridsaťosem obrázkov pre ich starého otca (hm, ako som mohol zabudnúť na vojaka v prilbe?). No hej, zostaviť krížovku alebo osemsmerovku nie je až taký problém. Ani neviem, či otec ako zdatný krížovkár to niekedy skúšal. Ale lúštil aj také kusy, že som niekedy nechápal o čo išlo.
Ako však vybrať pojmy do legendy tak, aby ich deti dokázali nakresliť? Na to kreslenie sa veľmi tešili a ja s nimi a dušovali sa, že vedia čo je to sekera, láva či kolobežka. Že predsa vedia ako vyzerá žralok, popolník, dalmatínec či prak. Po pár pokusoch som ale zistil, že vedieť síce vedia čo a ako vyzerá, ale museli sme na to ísť inakšie. Najprv som ja nakreslil prvé z tých obrázkov a oni ich odkreslili po svojom. Ale potom mi docvaklo, že ich ešte budeme musieť zmenšovať a zmenil som aj tento proces.
Na formát A4 som na stroji vyťukal obdĺžnik zo zhluku stošesťdesiatich deviatich verzálok a zvyšok rozdelil do tridsať osem polí okolo neho. Do nich som slabo pentelkou nakreslil čo bolo treba a dievčatá to zvýraznili a vyfarbili pastelkami. Každá devätnásť krát a predtým sa museli dohodnúť, ktorý obrázok bude ktorej. Láva, kolobežka či dalmatínec boli predsa len lákavejšou témou ako kufre či anténa. Nakoniec sme to zvládli. Zabavili sme sa len kreslením vari pol dňa, ktorý ostáva v pamäti a otec a starý otec sa darčeku potešil.
Netušený dosah Pietra Bruegela
Z takýchto drobností sa skladajú naše najkrajšie spomienky. Sú pominuteľné, vytesnené aktuálnejším dianím, fyzicky už niekedy ani objekt spomienky nemusí existovať. Ale kým sa v nejakom zákutí mysle udrží aspoň jednému z aktérov takej či onakej činnosti, bude mať schopnosť evokovať myriady súvislostí, nadväzností, odpovedí a potvrdení, že máme byť za čo a komu vďační.
Ak v samom začiatku blogu spomínam knižnicu rodičov ako súčasť bytového zariadenia, v závere musím spomenúť jej obsah. Svojim objemom, v určitom období tak do tisíc kusov svetovej aj domácej beletrie, poézie, detskej aj dobrodružnej literatúry a umenovedných kníh, bez obmedzení- toto nie je ešte pre teba, dostupných všetkým a vždy, zákonite každého v domácnosti nejako formovala. A ak v predchádzajúcom odseku naznačujem, čo všetko môže z hĺbok spomienok evokovať a nabádať k následným rozhodnutiam, hociktorá z tých kníh môže byť spúšťačom impulzu niečo vykonať, niekam sa vybrať, niečo si pripomenúť.
Myslím, že bratia sú na tom s knihami rovnako. Už ich nie je kam dávať a zo štyristo ich v rodičovskom byte ešte ostalo. Neviem čo s nimi bude. Antikvariáty ani knižnice o ne veľmi nestoja, niektoré by som aj oželel, ale do vlaku som si ešte tri či štyri pribalil. Jednu z nich som opakovane čítal ako dospievajúci, potom už nie, ale zase, pamäť mi v tomto chvalabohu slúži. Životopis Pietra Brueghela od Felixa Timmermansa ma vtedy tak očaril, že po pár rokoch som si kúpil aj jeho životopis Adriaena Brouwera. Manželka, taký istý knihomoľ ako ja, siahla po tom ošúchanom Timmermansovi s jeho vlastnými ilustráciami prvý krát a takpovediac na dúšok ju prečítala.
No a to viedlo k rozhovoru o Brueghelovi, ja som spomenul, že pražská zbierka Rudolfa II. je teraz vo Viedni, kde je sústredených najviac jeho obrazov a tak na najbližšom výlete do Kunsthistorische Museum Wien máme zrejme zhodu a to sú tie myriady nadväzností, ku ktorých vás nenápadne privedie rodičovská láska.
