Prečo tento blog vlastne vznikol
Zopár blogerov a niekoľko desiatok diskutujúcich, z ktorých nikoho osobne nepoznám, komunikuje medzi sebou na sme.sk v diskusiách pod blogmi a článkami. Mám na mysli ľudí, ktorí píšu a diskutujú (nie len) o vojne na Ukrajine. A v tých blogoch a diskusiách sa v posledných dňoch mihli úvahy, názory aj pripomienky k udalostiam, po ktorých bezprostredne padol Berlínsky múr.
Tento kolektívny pokec začal nedávnym blogom, ako obyčajne (smajlík), Jano V. Nadhodil v ňom prirovnanie katastrofálnej situácie, do ktorej dostal Putin okupovaný Krym a juh Ukrajiny k udalostiam, kedy koncom leta a začiatkom jesene 1989 tisícky východných Nemcov masovo utekali cez Maďarsko a cez Prahu do Západného Nemecka. Jano vyslovil názor, že hlavne situácia na Kryme môže spustiť lavínu podobných útekov nie ku svetlejším zajtrajškom, ale pred chaosom, hladom a ohrozením života. Aspoň u tých, ktorí majú päť pokope, obidve nohy a trochu benzínu v nádrži. Vo svojich úvahách dosť logicky pokračoval v tom, že takýto masový útek Moskaľov by efektom snehovej gule mohol spôsobiť niečo obdobné, ako bol pád Berlínskeho múru. Teda kolaps Mordoru a nevyhnutný a drastický koniec Putina. Do tej diskusie som sa pridal aj ja, spomenul som zvláštnu emigráciu kamaráta do Západného Nemecka s poznámkou, že by to možno vydalo na blog. Tak posúďte.
Od 29. septembra 1983 do 26. septembra 1985 som „vegetoval“ v Plzni
Nie úplne dobrovoľne. Dva roky základnej vojenskej služby mi absolútne nič nedali, doteraz to obdobie považujem za stratené a premárnené roky. Najprv som bol obsluha dela D- 30 a potom spojár. To všetko v Druhom oddiely 47. delostreleckého pluku (VÚ 8008) v Plzni na Slovanoch. Už som bol spojár, keď ma na buzeráku zastavil spojovací náčelník Bača (prezývka) a opýtal sa ma akú muziku počúvam a či mám hudobný sluch. Niečo som mu zamrmlal na prvé a mrdol plecami na druhé, čo ho zjavne potešilo.
„Mám s tebou veľké plány, Koniarko!“ oznámil mi bohorovne a urobil zo mňa radistu. Ostal som stavom v Druhom oddiely, ale prevelili ma v rámci pluku na Veliteľskú batériu, kde boli všetci siedmi či ôsmi radisti pluku.
Mesiac po prímači sa udiala u nás jedna zaujímavosť. Asi tam predtým bol veľký problém so šikanou, tak v dôstojníckom klube zimprovizovali záverečné pojednávanie Vojenského súdu s vynesením rozsudku. Boli sme tam nahnaní hlavne bažanti, asi sto vyplašeniek, výsledok sa ale dozvedeli všetci a fakt to zarezonovalo. Dvaja nešťastníci vyfasovali natvrdo cca rok v „Sabinove“ a my sme mali, na rozhodujúci čas, svätý pokoj od zakomplexovaných kreténov. Tak sa mohlo stať, že ja som pozeral Večerníček a mazák nasratý šúroval chodbu.
No a do takej atmosféry pribudol Miro, hotový radista z poddôstojnícke školy. Ešte pár dní pred ním na izbu prikvitol náš mazák, radista Edo Cap z Popradu, čo nie je prezývka, ale meno spomenúť musím kvôli Mirovi a tomu, čo drzo šplechol hneď na úvod. Edo bol fajn chalanisko, ale prúserár z druhého veľkého útvaru v Plzni na Boroch. Patril do divokej partie Popradčanov, ktorí naraz narukovali na Bory, museli ich rozdeliť a tak Edo prišiel k nám. Neveriacky krútil hlavou, keď vstúpil do izby a ja som bol rozvalený na spodnej posteli a ignoroval som mazáka. Povedal mi, čo by ma za toto čakalo na Boroch, zasmial sa a prijal situáciu aká bola. Pár dní po Edovi teda prišiel Miro a ako sa s nami zoznámil, ostal nejaký roztatárený a nevedel sa dočkať kamaráta, ktorý mal ešte prísť. Furt ho vyhľadával a ako ho našiel, dotiahol ho za nami, postavil pred začudovaného Eda a povedal.
„Predstavím vás chalani, Koza... Cap, pojebte sa!“
Koza v hrôze onemel, Cap zamečal a mne sa dobre zazdalo, že s Mirom si budeme rozumieť.
V písaní by som mohol pokračovať týždeň a ostával by viac ako rok vojenčiny pred nami. Obmedzím sa teda iba na to mazáctvo, predstavím trochu Mira a náš odchod do civilu.
Miro narukoval z Úľan nad Žitavou, zmaturoval na stavebnej priemyslovke a na tú krátku dobu do vojenčiny, zamestnal sa v nejakej z tých socialistických firiem- Niečostav n. p. Nové Zámky. Názorný príklad ako znechutiť chalanovi budovanie socializmu. Predstavte si že zmaturujete, máte 18- 19 rokov, prvý krát nastúpite do zamestnania a bez akejkoľvek praxe a chochmesu ako v čom chodiť, urobia z vás parťáka. Máte na stavbe viesť a zodpovedať za starších, skúsenejších, často nekvalifikovaných stavebných robotníkov len so skončenou základnou školou, ktorí takého holobriadka mali na háku. Miro tú svoju prácu nenávidel a ako sme sa postupne skamarátili, prezradil mi, že on jednoducho zdrhne. Z Niečostavu n. p. aj z Československa. Nebral som ho úplne vážne, čo mi však na ňom dosť zaimponovalo, bol jeho pragmatický prístup k mazáctvu.
Už ako desiatnik, stal sa Miro postupne veliteľom spojovacej čaty aj izby na baraku a podobne ako v Niečostave n. p., bol mrdaný z každej strany. Spočiatku som mu vyčítal, že mladých na izbe aj v čate drží nakrátko, ale časom som pochopil, že je to iba jeho pud sebazáchovy. Po chalanoch vyžadoval iba poriadok na izbe a... ako to nazvať, podmienky výcviku a fungovanie v teréne. Nič iné. Jediný krát sme sa, trochu nachmelený po návrate z vychádzky, pridali k debilom a išli sme buzerovať mladých. Okamžite som zarazený uprostred izby vytriezvel. Nechápal som, prečo by som niekomu s kým som popoludní hrali futbal na škváre, mal v noci rozhádzať skrinku, čo mi to akože má dodať na sebavedomí. Mirovi som povedal, že toto veru nie je pre mňa a odišli sme. Keď v iný večer toto debilkovia s ktorými som narukoval prišli robiť k nám, vyhodil som ich z izby. Prvý rok som sa nevyspal kvôli kreténom čo to skúšali na nás, druhý rok sa už vyspať chcem a nech si teda honia na svojich izbách. Bolo mi vynadané do inteligentov, zrejme nejaký predvoj slniečkárstva.
Ak niekto pochybuje v akých sračkách je Putin v dopĺňaní stavov do svojho mlynčeka na mäso a má skúsenosť zo základnej vojenskej služby v 70. a 80. rokoch u nás, nech si spomenie, kto každý vtedy musel narukovať. Nepribudli nám jednorukí spolubojovníci, až tak bezcitná ČSĽA nebola napriek tomu, že budovaná bola podľa sovietskeho vzoru a ten sa v dnešnom Rusku nezmenil. Ale chalani zjavne fyzicky neschopní služby a mentálne vygumovaní k akejkoľvek činnosti, tých sa v každej vlne rukujúcich brancov našlo dosť. Nechápal som kto povolal chlapca, ktorý mal tak ploché nohy, že ledva chodil, bol oslobodený (!) od ranných rozcvičiek a mal reálne veľký problém vyliezť aj zliezť z bidla, teda z hornej postele. Kto zverboval trdlo, ktorému pri presune na obed vypadol z ruky ešus a zlomil si na ňom nohu. Chalan ktorý sa zrazu pošťával to zrejme na rozdiel od predošlých zahral, ale aj tak by som nechcel byť odkázaný na spoľahnutie sa na takého vyčuranca. Zväčša išli domov tesne pred alebo krátko po prísahe. No ak sa cez sito odvodov dostalo aj toto, ako sa čudovať, že narukovali aj kreténi, bezcitní sadisti a zbabelci zároveň, poloviční analfabeti s nulovou empatiou a ľudia tak vymletí, že to až fyzicky bolelo. Spravidla z takýchto chalanov boli na začiatku najvďačnejšie ciele a obete šikany a práve z nich sa stávali najtupší mazáci.
Ono to mazáctvo, napriek súdnemu procesu v kantíne, veľmi u nás nevymizlo. Len nebolo tak okaté, kumulovalo hlavne po večierke a zdanlivo nezachádzalo do extrému. Ale len zdanlivo.
Jeden z konfliktov som mal s nejakým Čížkom, excelentným tupcom, ktorý tuším ani nebol na mazáka povýšený (ako mladý bonzoval, čo sa jednoducho nerobí), ale pri tom povyšovaní jeho ročníka bol a samozrejme sa ožral. To ešte na izbe neboli ani Edo a Miro, alebo nie v ten večer.
Predstavte si že po všetkom tom hurhaji povyšovania zaspíte a zrazu sa rozsvieti na izbe svetlo (bežná vec) a vás začne niekto ťahať z bidla dolu. Neviem či som sa s Čížkom niekedy vôbec rozprával, ale kreténovi stačí krátke zatemnenie mozočku a už mal konkrétnu tému na zábavu- mňa. Ťahalo z neho ako zo suda, lomcoval mi plecom a kázal zliezť dolu. Ležal som na jednej z dvoch postelí prirazených k sebe a keďže vedľa nikto momentálne nespal, prekotúľal som sa v spacáku mimo jeho dosah. Kým ochmelka postele obišiel, zopakoval som to asi dvakrát a ešte som mu nejako stihol roztrhnúť tielko, čo ho už fakt nasralo. Dôvod môjho odporu bol ale prozaický. Na rozdiel od neho, nemal som na sebe ani to roztrhnuté tielko, spal som holý a nemal som chuť pred čurákom sa prezentovať svojim. Celé to trvalo vari minútku než dobehli jeho „kamaráti“, síce tiež ožratí, ale v celku v bystrí chalani a z izby ho nejako vypoklonkovali. Aj oni ho len trpeli a medzi seba nikdy ako bonzáka neprijali. Čo Čížka ešte viac hecovalo k napínaniu svalov. Takéto konflikty boli pomerne bežné a akonáhle ste sa aspoň pokúsili klásť odpor a nenechali si skákať po hlave, nikto z hrdinov sa k incidentu nikdy nevrátil. Aspoň nie sám.
Chalana na ktorom sa takto kolektívne odbavovali viacerí som nepoznal. Bol to pětimetr či půllitr, slovenčina na ten slangový výraz z češtiny ekvivalent asi nemá. Tí si odslúžili iba päť mesiacov a zvyšných devätnásť odmakali niekde v bani či v ťažkom priemysle. Narukoval k nám neskôr, na Slovanoch bolo viacero útvarov a teda nemusel byť od delostrelcov, ale ošetrovňu sme mali spoločnú a začalo sa to tam. Takýto človek určite nemal narukovať, ani na tých päť mesiacov nie, na pětimetroch si debilkovia zgustli najviac. Chalan musel byť nejako labilný, mrchožrúti to vycítili a dusili ho permanentne a o to viac, ako sa nedokázal brániť. Možno sa bál aj bonzovať, alebo bolo mu aj to prd platné. Často sa zašíval na ošetrovni a naposledy ako tam bol, ho po pár dňoch kľudu na lôžku v ktorýsi piatok lekár poslal nazad na barak. On sa ale tak strašne bál mazákov, že si sfalšoval papiere a ostal na ošetrovni. Jeho mazáci sa to nejako v sobotu dozvedeli a prišli mu tam povedať, čo ho v pondelok čaká na baraku (aj keď mal sfalšované papiere, nemal ho kto prepustiť cez víkend z ošetrovne).
Hrdinovia na neho v pondelok samozrejme zabudli, nikto sa po ňom nezháňal, možno si povedali, že niečo zasimuloval a pokračuje v maródke. Až keď sa niekedy v stredu ktosi dozvedel, že v pondelok ráno naozaj odišiel z ošetrovne, smrdelo to mimoriadkou, opustením posádky, útekom či podobne a začali ho hľadať. Našli ho obeseného v sklade zemiakov. On sa tak bál, že to ukončil hneď v pondelok ráno. „Odslúžil“ vlasti viac ako štyri mesiace, do civilu či nástupu niekde do továrne mu ostávali dva týždne. Chalan to jednoducho nedal. Mimoriadna udalosť sa nekonala, reálne ani nebolo čo vyšetrovať a koho obviniť. Žiaden pokec, výstraha či upozornenie- neduste ich až k smrti kkti sa neudiali. Mimoriadna udalosť sa rovnala kráteniu prémií lampasákov, tak boli všetci v pohode. Povolené straty.
Inak to ale dopadlo v podobnom prípade (všetci na jedného), kedy trojica „starých kusov“ skúšala zdvihnúť mandle zobákovi až tak, že im musela napokon spadnúť sánka a mohli byť radi, že to prežili. Som si istý, že dodatočne sa posrali. A mohli všetkým svätým ďakovať, že ten mladý mal viac rozumu a odvahy, ako oni traja dokopy. Jedna vec je dať bažantovi klikovať na izbe, aby dostal list od frajerky a iné je rýpať do chalana, ktorý má pri sebe šesťdesiat ostrých a polovicu rovno v sapíku. Čo toto muselo byť za kreténov nepochopím nikdy.
Do civilu nám ostávali možno dva týždne a vracali sme sa z večerného nástupu. Pred barakom nám ale nedali rozchod, prítomný nebol iba náš veliteľ, boli na nás traja a niečo sa zjavne dialo. Najskôr zavelili- vojaci prvého ročníka odchod na izby, večierka. Ostala nás vonku asi polovica, zhruba dvadsať chalanov, mazákov a suprákov. Druhým povelom poslali do postelí všetkých tých, ktorí sa okolo piatej popoludní vrátili zo stráže či z inej dvadsaťštyrihodinovej služby. Ostal nás asi tucet. Pohov, voľno na mieste, fajčiť dovolené a triumvirát zmizol v baraku. Fúha, čo len toto bude, vŕtalo nám v hlavách. Pofajčievali a flusali sme vonku zo desať minút, jeden či dvaja zvedavci za nami vyšli von... „čo sa deje, čo sa deje?“ a hneď boli zahnaní dnu vynervovaným veliteľom.
Potom nám bolo síce oznámené čo sa stalo, ale čo sa bude chcieť po nás sme sa zatiaľ nedozvedeli. Zo stráže ušiel jeden vojak aj s ostrými. Musel byť z nášho útvaru, keď sa to naši takto interne snažili vyriešiť skôr, ako by to museli dať vedieť na posádku či okruh a tiež políciu. Toto sranda už nebola, prémie ohrozené.
Nechali nás ale vonku a my sme sa začali obzerať, či je medzi nami aj výkonný práporčík (tiež dobrá sviňa) a kedy nám začne vydávať zo zbrojného skladu naše pádla a sklopky a koľko ostrých asi nafasujeme my. Nebola to sranda, ale prdel sme si teda z toho robili a asi takto sme si to predstavovali. To sme však vôbec nebrali do úvahy, ani tí, ktorí sme už mali za sebou skoro dva roky odkrútené, v akej kondícii a v akom mentálnom nastavení je, podľa sovietskeho vzoru, Československá ľudová armáda. Na toto prosím nezabúdajme, píšem to pre ľudí, ktorí seriózne diskutujú o vojne na Ukrajine a podobne ako ja, veria v skorý koniec toho pekla a Putinov koniec nie na spôsob Hitlera, ale skôr Mussoliniho.
Nechali nás vonku ešte chvíľu špekulovať, keď jeden z tých stratégov vyliezol a opýtal sa hádam najhlúpejšiu otázku, akú mohol v takej situácii položiť nadržaným loveckým psom.
„Ktorí máte svoju baterku? Zdvihnite ruku.“
A kurva! My nedostaneme samopaly. My nemáme a teda ani nedostaneme erárne baterky. My si máme zohnať svoje baterky a v rojnici imitujúcej lampiónový sprievod máme ísť nasvietení ako billboardy pri diaľnici hľadať pomätenca. Týpka ktorému jeblo v bedni, ktorý utiekol do čierneho lesa s dvoma zásobníkmi, po päť kusov 7,62 mm do každej sprostej hlavy, ktorá by sa na toto dala. Žiadna ruka hore nevyletela a štáb sa vrátil dnu zvoliť inú taktiku. Už sme ošťali barak asi trikrát, keď nás bez vysvetlenia poslali spať a zbytok sme sa dozvedeli ráno.
Chalana debilkovia toľko štengrovali a buzerovali, až sa na nich vysral. Nerupli mu nervy, nezosypal sa a ani ich nepostrieľal. Len sa zbalil a zmizol so zbraňou. Ráno ho už našli maníci na to určení. Chlapec si ustlal v nejakom strážnom domčeku pri štreke a pokojný a do ružova vyspatý sa nechal eskortovať, nech si to dorieši kto a ako chce. Vymrdal s nimi kardinálne a bez bonzovania. V podstate sa tí debili nabonzovali sami.
Konečný verdikt sme sa nemali ako dozvedieť, do dvoch týždňov sme odišli do civilu a bolo nám to celé ukradnuté. Bohužiaľ, Miro a ešte jeden radista, dvaja zo šiestich, ktorí sme mali ísť naraz do civilu a niekde sa totálne rozbiť, nafasovali týždeň pred civilom po tri dni ostrej basy a parta bola rozbitá. Bol 26. september 1985 a zvyšní štyria sme sa v Prahe strašne ožrali. Gorbačov sotva začal, v nejakú zmenu nikto neveril a Mirovi do emigrácie ostával necelý rok.
O tej emigrácii, ako komplikovane prebehla a ako mi to Miro vyrozprával rok pred pádom Berlínskeho múru v bavorských krčmách, dodám opis hádam čoskoro.
