Najprv niekoľko laických postrehov k dvadsiatim ôsmim bodom návrhu mierovej zmluvy, údajne upečenej vo washingtonskej kuchyni, ktorá z prezidenta Donalda J. Trumpa robí nepodstatného štatistu. Zámerne, práve takýmto vmontovaním jeho osoby do 27. bodu zmluvy.
Trump ako jediný pasívny subjekt práva tejto zmluvy
V zmluve je opakovane spomenutých niekoľko aktívnych subjektov práva so spôsobilosťou uskutočňovať právne úkony, medzinárodné zmluvy napríklad, ako sú Ukrajina, Ruská federácia, Spojené štáty, ďalej EÚ a NATO, spomínajú sa medzinárodné organizácie ako MAAE či skupina G8. V bode 9. sa menovite uvádza Poľsko, na území ktorého má niečo byť, Poľsku to však nie je možné nanútiť. Poľsko je tak ďalším aktívnym subjektom práva v tejto zmluve, pretože o umiestnení cudzích stíhačiek na svojom území musí vysloviť súhlas ono. Nie Rusko, nie Ukrajina. Nikto, len Poľsko.
Spomenutý bod 27. začína hlúpou vetou, že táto zmluva bude právne záväzná. To ale hádam vyplýva z preambuly každej zmluvy, nie z jej predposledného bodu, ktorý predstiera dohľad nad dodržiavaním bodov zmluvy mierovou radou, vedenou prezidentom Donaldom J. Trumpom. Nebol by zrejme problém, ak by mierovú radu, nijako zmluvou nedefinovanú, viedol prezident Spojených štátov. Teda aktívny subjekt práva, spôsobilý na právny úkon, nepretržitý dohľad nad dodržiavaním medzinárodnej zmluvy a to tak, že toto právo prechádza automaticky na jeho nástupcu.
Ale takto menovite- prezident Donald J. Trump, ktorý najneskôr 20. januára 2029 prezidentom už nebude (nemusí ním byť ani zajtra z prirodzených dôvodov) robí z bodu 27. ešte väčší guláš. Akonáhle Trump nebude prezidentom Spojených štátov, či mu už vyprší mandát, abdikuje alebo zomrie, nebude už ani len pasívnym subjektom práva. Buď jeho smrťou toto právo zanikne, alebo už bude len občanom Donaldom J. Trumpom bez úradu prezidenta a teda, mierová rada sa musí zaobísť bez neho. Perličkou tohto bodu je, že ak sa jeho nasledovník v úrade nebude volať Donald J. Trump, mierovú radu nebude mať kto viesť a teda, ako bude za porušenie zmluvy uvaľovať rada sankcie, ak nebude, čo ja viem, uznášania schopná? A ak práve tento bod prízvukuje, že znenie je právne záväzné, som si takmer istý, že v Moskve si z blbečka, z dlhej chvíle nečinnosti, znovu vystrelili.
Prijatím zmluvy sa Rusko priznáva k nepremlčateľným zločinom proti ľudskosti
V bode 24. sa uvádza, že bude zriadený humanitárny výbor na riešenie nevyriešených otázok. Písmeno b) tohto bodu tam zaraďuje záväzok, že budú vrátení všetci zadržaní civilisti a rukojemníci, vrátane detí. A v bode 26., ktorý navrhuje, že všetky strany zapojené do konfliktu obdržia plnú amnestiu za svoje činy počas vojny, Moskva upúšťa od terminológie Špeciálna vojenská operácia a pomenúva vojnu vojnou.
Zadržiavanie civilistov môže mať rôzne, aj zdôvodniteľné príčiny. Terénne či logistické prekážky, zdravotný stav, čokoľvek iné. Ale držanie rukojemníkov, lebo tak ich zmluva pomenúva- hostages, je niečo celkom iné a aj mimo vojnového stavu, ide o trestný čin. V čase vojny už ide o zločin proti ľudskosti, kam patria vraždy, genocída, zotročovanie atď. a páchanie takéhoto zločinu je nepremlčateľné. A ako také, medzinárodné právo nemá čo zaujímať nejaká pofidérna amnestia. Ozaj, akým právnym postupom a kto od koho ju obdrží?
Severokórejci od Kima za vraždenie a sledovanie porna a ajatolláh svojím prihodí zopár panien? Putin zase utrie hubu, mužíci majú všetko dopredu odpustené, len Zelenskyj sa môže aj zblázniť, kým pochopí, kto je to všetci a čo je to všetko. Navyše pod enormným tlakom sto dní do volieb (ozaj, akých?), ktorých sa mu aspoňže bod 25. nezakazuje zúčastniť a vyhrať. Lebo o nejakej cezhraničnej amnestii som zatiaľ nepočul a tak je celá táto, akože zmluva, len ďalšia kopa Putinových extrementov. Úhľadne zabalených do pruhov a hviezd a potom šmarená na rohožku Bieleho domu.
Charkov, 16. december 1943, ako jeden z precedensov Norimberského procesu
Áno, ľudstvo je nepoučiteľné, ale od posledných vojen, svetových a nasledujúcich, predsa len sa posunulo niekam dopredu. Takým spôsobom, že návrat do čias, kedy sa hrubé násilie stavalo nad právo, obhajovalo sa subordináciou a plnením rozkazov, už jednoducho neobstojí. Nie je to dokonalé, nezafunguje to stále, mnohým sa mnohé ešte stále prepečie, ale trend je zjavný. Vrahovia si nebudú vytvárať podmienky, ako by mohli nabudúce vraždiť efektívnejšie.
Takéto snahy existovali už pred Prvou svetovou vojnou, napĺňali sa však až počas tej Druhej, kedy vôľa potrestať vojnové zločiny prechádzala z prázdnych fráz do reálnych činov (Deklarácia z 13. januára 1942). Spojenci sa zhodli na tom, že jedným z hlavných vojnových cieľov je potrestanie vojnových zločinov právnou cestou a bez ohľadu na to, či budú vinníci stíhaní ako jednotlivci alebo spoluzodpovední za zločiny, bez ohľadu na to, či konali na základe rozkazu alebo na vlastnú zodpovednosť alebo sa len na zločinoch podieľali. V októbri 1943 bola sedemnástimi štátmi, ktoré sa nachádzali vo vojnovom stave s Nemeckom, zriadená Komisia Spojených národov pre vojnové zločiny.
Ďalej nasledovala Moskovská deklarácia z 30. októbra 1943, týkajúca sa „zodpovednosti hitlerovcov za spáchané zverstvá“, v ktorej veľmoci nepripúšťali pochybnosti o tom, že sa budú konať procesy. Sovietske, americké a anglické predstavy sa však celkom nezhodovali: na Teheránskej konferencii (28. november – 1. december 1943) požadoval Stalin zastrelenie päťdesiattisíc nemeckých dôstojníkov, politikov a sympatizantov, Churchill však túto myšlienku energicky odmietal. V porovnaní s požiadavkou „zastreliť všetkých vinníkov“ bol pre západných spojencov prijateľnejší akýkoľvek súdny proces.
Za niekoľko týždňov zahájil Sovietsky zväz bez spoluúčasti ostatných Spojencov takzvaný „charkovský proces“, prvý verejný protinemecký proces s vojnovými zločincami. Obžalovaní boli traja nemeckí vojaci zajatí v Stalingrade. Proces začal 16. decembra 1943 a skončil po dvoch dňoch vynesením rozsudkov smrti obesením, ktoré boli vykonané verejne. Podľa moskovského rozhlasu bola poprava vykonaná v prítomnosti 40 tisíc divákov. (tieto tri odseky sú prevažne doslovnou citáciou z príspevku Daniela Krošláka z Právnickej fakulty Trnavskej univerzity- Norimberský trestný tribunál a jeho vplyv na tvorbu medzinárodného práva, prednesený na konferencii Dny práva- 2009- Days of Law na Masarykovej univerzite v Brne)
Krátky exkurz do tejto časti vývoja histórie medzinárodného práva nám napovedá, že Stalinova snaha zastreliť všetkých vinníkov a Putinov konštrukt bodu 26.- Všetky strany zapojené do tohto konfliktu obdržia plnú amnestiu za svoje činy počas vojny a súhlasia, že v budúcnosti nebudú uplatňovať žiadne nároky ani zvažovať žiadne sťažnosti, pochádzajú z tej istej zvrátenej kobky Kremľa, kde sa zabíja, przní a znevažuje všetko, čo báťuškovi akurátne nešmakuje pod nos, pričom on ostáva nedotknuteľný nad vecou a ostatní, poserte sa.
Charkovský proces by mal preto Putinovi pripomenúť, že aj keď ním tak pohŕdaná západná demokracia nebude konať svojvoľne a zbrklo ako Stalin, prostriedky a priestor na pomenovanie a potrestanie ním iniciovaných zločinov si nájde a uplatní ich. Nie zajtra, nie na všetky zločiny a na všetkých zločincov, to nie je ani možné. Ale práve toto nemôžu tí všetci vedieť, kto o nich čo vie a čo ich za to čaká. Čo nepochybne do nejednej zavšivenej zemľanky prináša tú pravú vianočnú šlichtu hojnosti, pokory a odpustenia. A čo vám, zmrdi, z celého srdca prajem.
