Keď v roku 1980 iránske ženy protestovali proti povinnému noseniu šatiek, nie veľmi známy miestny politik Sajjid Ali Chameneí, na ich adresu povedal toto:
„Nechcem ich nazývať prostitútkami. To, čo robí prostitútka, dotýka sa len jej samotnej, ale to, čo robia tieto ženy, dotýka sa celej spoločnosti.“
Potom, ako osem rokov zastával prezidentský úrad, v roku 1989 bol Chameneí zvolený za duchovného vodcu a stal sa ako ajatolláh faktickým vládcom Iránu. Je ním dodnes. A dodnes vníma hodnotu slobodného rozhodovania (nie len žien) nižšie, ako najstaršie remeslo. Pre slobodné rozhodovanie nemá miesto v hodnotovom rebríčku, ktorý pre neho, a tým pádom ani pre všetkých Iráncov, vlastne neexistuje. To je teokracia mocnejúca z náboženského fundamentalizmu.
Chtiac nechtiac, po masových protestoch Chameneí pripustil stiahnutie mravnostnej polície z iránskych ulíc. Smrť mladej Kurdky Mashá Amíní, potom, ako ju mravnostný fanatici zabili kvôli zle nasadenej šatke, vyvolala novú vlnu ostrých protestov a štátna moc im na čas ustúpila. Smrť desiatok a zatknutie tisícov Iráncov počas týchto nepokojov bolo k ničomu, pretože ako sa to načas upokojilo, mravnostná polícia začína svoje aktivity obnovovať. Nie pozvoľne. Zúrivo a účinnejšie, lebo po viacmesačnej nečinnosti sú náboženský fundamentalisti nadržaní niekde si svoj neupotrebovaný testosterón vybiť. Teokracie sa jednoducho nemenia. Vedia poľaviť len pod tlakom, ako ten ustane, vráti sa moc ku svojim osvedčeným praktikám (posledná úprava textu 27.7.2023)
A 11. januára 2026 môžeme pokračovať. Ani nepokoje v lete 2023, ani útok Hamasu na Izrael o tri mesiace neskôr nerozsvietil nikomu kontrolku a nezaradili v Iráne spiatočku. Naopak. Po presne cielenej likvidácií jadrových zariadení Izraelom v Iráne a výsmechu jeho protivzdušnej obrane v júni minulého roku, fundamentalistické jadro tamojšej spoločnosti si 4. novembra demonštratívnymi oslavami opäť pripomenulo výročie obsadenia americkej ambasády a zadržania diplomatov ako rukojemníkov v roku 1979. Je to tak príhodná téma na oslavu a pripomenutie si dávnych „úspechov“, ako keby sa Putin v záchvate odpútavania pozornosti od priebehu trojdňovej ŠVO na Ukrajine, rozhodol pred Silvestrom osláviť a pripomenúť celému svetu 27. december 1979. Čo útokom na Afganistan získali a ako z toho boľševici doteraz ťažia. No však vidno. Neuveriteľne ich to posilnilo.
Iránsky rial, podobne ako venezuelský bolívar, nemajú svoje hviezdne obdobie. Ruský zlatý rubeľ zatiaľ nezacvendžal ani len v portfóliu Gringottbanky, aj keď kremeľský škriatok tvrdí niečo úplne iné. Pri škemraní v Teheráne alebo sľubovaní v Caracase. Menovateľ je spoločný- izmus rovnako sfarbenej zvrátenosti, šmrncnutý miestnym koloritom, kedy výsledok zákonite bude obdobný. Stupňujúca sa drahota, nedostatok a chudoba, spojené s korupciou, infláciou a vládnou represiou, neomylne láme krky. Batistovi rovnako ako pohrobkom Castra, Pahlavímu tak isto ako Chameneímu. Madurovi to nachystal Chávez, Putinovi Stalin a Brežnev, Kimovi III. Kim II. a tomu Kim I a tomu zase len Stalin.
V roku 1994 sa vo vtedajšej Juhoslávii do obehu chystala bankovka v nominálnej hodnote päť miliárd dinárov, ako ekvivalent siedmich nemeckých mariek. Hyperinflácia dosiahla úctyhodných tristopätnásť miliónov percent a aj keď výplaty frčali v hotovosti denne, ak si si ráno nedokúpil chlieb, ponožky či benzín, popoludní ti to nevydalo ani na jednu ponožku pre Dobbyho. Radosť pracovať a živiť škriatka. Desaťročie vojen o dominanciu v regióne doviedol Belehrad tam, kde je teraz. A ako bolo hyperinfláciu podobného rozmeru ako v Belehrade vidno včera v Damašku, dnes to badať v Teheráne či v Caracase, zajtra sa presne toto bude črtať trebárs v Havane. Vždy prihlúplo kreované Moskvou, chladnokrvne a efektne využívané Pekingom a Washington sa tomu buď nečinne prizerá, alebo do toho vstúpi ako slon do porcelánu. Na margo toho treba priznať, že Brusel na tom nie je lepšie a praktizuje to podľa manuálu z každého rožku trošku.
Že takéto izmy mali desaťročia viac menej zotrvačnosťou a vzájomnou podporou ako tak zabezpečené jestvovanie je jedna vec. Prípadne, takmer dekádu proti sebe bojovali ako Irak a Irán a na iné pestvá veľa priestoru už nemali. Akonáhle ale v jednom chotári zavesia na hák miestneho zbojníka a v susedných dolinách nikto z lumpov nezastrihá v sebazáchove ušami, odpájanie internetu už nepomôže. Kimovi honci už vedia čo, ako a kde si vyhľadať, aby si aspoň uľavili. Domino efekt je na programe dňa, mesiaca, roka a konečný výsledok bude ten, že panoptikum diktátorov bude hľadať spásu v Moskve. V tej Moskve, ktorá nedokáže poraziť ani násobne slabšieho súpera. V tej Moskve, ktorá drancuje nerastné bohatstvo a užitočných idiotov zo „spriatelených“ krajín a platí za to žoldniermi, smrťou a heslami. V tej Moskve, ktorá budúcim utečencom sľubuje masívnu pomoc k udržania ich moci a zmôže sa akurát na hanebný debakel a pridá si ich ku svojim škretom a presne tak ich aj použije.
Ak by sa niekomu marilo, že Rusko sa takto hanebne v minulosti nechovalo, nech si spomenie na deblokáciu ruského dlhu voči maličkému Slovensku z čias ČSSR. Dvadsať rokov trvalo, kým to Moskva ako tak splatila (a to môžeme hovoriť o zázraku), ojebabrala pri tom všetkých a každého, z bielych koní postkomunistickej buržoázie nacucnutej na Devín banku a SDĽ, zopár ich bolo ustajnených do cudzích hrobov, atď., atď. No nespoliehaj sa a nespolupracuj s krajinou tak múdrou, krásnou a vyspelou.
