Roosevelt- začiatok
Dnes sa vznik takéhoto pojmu, kedy je tej ktorej novej vláde dopriate prvých sto dní fungovať bez prehnaného reptania médií a opozície, spája s Franklinom D. Rooseveltom. Od jeho inauguračného prejavu 4. marca po príhovor v rozhlase 24. júla 1933 uplynulo síce 143 dní, ale v tomto treťom Rozhovore pri krbe sa vrátil k myšlienke svojho programu Nový údel a zadefinoval termín „prvých 100 dní“ ako rozhodujúci čas pre záchranu, oživenie a budúcnosť americkej ekonomiky a spoločnosti. Vrcholila, nie iba v Spojených štátoch, Veľká hospodárska kríza a Roosevelt sa jej rozhodol čeliť takto. Tvrdými a dôslednými reformami za pomoci legislatívnych zmien, kedy štyri z pätnástich rozhodujúcich zákonov prijatých Kongresom niesli vo svojom názve pomenovanie núdzový (zákony o bankovníctve, o federálnej pomoci, o hypotékach pre poľnohospodárstvo a o železničnej doprave). A dátumy prijatia týchto pätnástich zákonov- 9. marec až 16. jún, delí sto dní. Je to skôr zhoda okolností ako zámer, niekto si ale tento okrúhly časový medzník všimol a Roosevelt ho použil v rozhlase tak šikovne, že termín sa vžil a už samotný príhovor vzbudil veľkú dôveru občanov. Prvých sto/stoštyridsaťtri dní vlády Franklina Delano Roosevelta bolo impozantných nie deklarovanými cieľmi, ale dlhodobými a merateľnými výsledkami týchto opatrení.
Hitler- začiatok
Tridsaťštyri dní pred Rooseveltovou inauguráciou bol v podobnej situácii Adolf Hitler. Od Ríšskeho prezidenta Paula von Hindenburga 30. januára 1933 preberá poverenie viesť koaličnú vládu v ešte existujúcej Weimarskej republike, ktorú z duše nenávidel. Ako prvú sa rozhodol zničiť ju a stačilo mu na to stojeden dní. Zraniteľných presvedčil, že svoje svinstvá myslí vážne a mocných dokázal opíjať rožkom dovtedy, kým sa ním nezadrhli.
30. januára 1933 sa Hitler stal predsedom vlády a čo čert nechcel, 27. februára vyhorel Ríšsky snem. Čo čert už určite chcel prišlo v ďalších dňoch. Tiesňovým dekrétom o ochrane národa a štátu Hindenburg 28. februára pozastavuje platnosť základných demokratických práv, slobody tlače a zhromažďovania, prichádza masové zatýkanie. 5. marca prebehnú čiastočné voľby, NSDAP napriek teroru väčšinu v parlamente nezískala. 22. marca vzniká prvý koncentračný tábor v Dachau, primárne pre politických väzňov. 23. marca je prijatý Splnomocňujúci zákon, ktorý umožňuje Hitlerovi vydávať zákony bez súhlasu prezidenta a toho parlamentu, ktorý mu to odsúhlasil. Demokracia a ústava Weimarskej republiky bola definitívne zadupaná fakľovým maršom. 1. apríla bojkotom židovských obchodov začína štátom riadená perzekúcia Židov a ich vytláčanie z verejného života. 2. mája nacisti obsadili kancelárie a centrály nezávislých odborových zväzov, zriadený je Nemecký pracovný fond. 10. mája študenti na námestiach pália knihy. Stojeden dní ako vyšitých.
10. mája 1933 sa Kongres Spojených štátov ešte len chystal prijať piaty, šiesty a siedmy zákon z tých pätnástich rozhodujúcich a u Hitlera už bolo vybielené. Žiadne politické strany, žiadna opozícia, žiadne odbory, spolkové samosprávy rozpustené a nahradené nacistickými komisármi. Parlament na ozdobu, Židia na oštaru a nemecký národ nadšený. Roosevelt zrušil prohibíciu, Hitler všetko.
Ak toto kritické obdobie Veľkej hospodárskej krízy odosobníme od nastupujúcich lídrov nemeckej aj americkej spoločnosti, ľahko nájdeme styčný bod komplikácií v oboch- nezamestnanosť a strach o budúcnosť. A aj keď príčiny, priebeh a špecifiká krízy boli v Spojených štátoch aj v Nemecku odlišné, žalúdky, peňaženky a vyhliadky jedincov boli identické- neistota. 13 miliónov nezamestnaných v Spojených štátoch (26 %) a 6 miliónov v Nemecku (cca 30 %) tvorili masu, ktorá svojou apatickosťou, rastúcou nevraživosťou aj absenciou morálnych hodnôt v boji o hoc aj nedôstojné prežitie, ovládla spoločenskú atmosféru v obidvoch krajinách, diktovala témy a lačnela po riešeniach. Ako sa riešení týchto hrozieb v prvých sto dňoch svojej vlády chopili Hitler a Roosevelt sme si už naznačili. Pozrime sa teda na posledných sto dní. Posledných sto dní moci Napoleona a Hitlera a v prípade Putina, na posledných uplynulých sto dní nekonečnej trojdňovej špeciálnej vojenskej operácie.
Napoleon- začiatok aj koniec v jednom bloku
Hodnotiť Napoleona Bonaparte ako uzurpátora a diktátora zodpovedného za dve dekády krvavých vojen v Európe je trochu problematické. Bol dieťaťom revolúcie, nie jej strojcom. Bol šikovným a nadaným podporučíkom delostrelectva a aj keď sa do ôsmich rokov stal brigádnym generálom, na svoju príležitosť čakal ešte dlho po úspešnom talianskom ťažení (a neúspešnom egyptskom) a viac trel biedu ako honor. Vytušil, že snahy o nezávislosť Korziky sú slepou uličkou a svoju budúcnosť videl v Paríži. Po všetkých zmätkoch okolo jakobínov, Konvektu a Direktória aj vlastného obvinenia, bez vlastnej iniciatívy a len využijúc situáciu, po udalostiach z 18. a 19. brumairu roku VIII (kedy inokedy využijem možnosť spomenúť takto spotvorený dátum- 9. a 10. november 1799?) sa stáva prvým konzulom a má prakticky neobmedzenú moc.
Tu sa ponúka prirovnanie k 23. marcu 1933 a Splnomocňujúcemu zákonu, pretože Napoleon dostal do rúk obdobnú moc ako Hitler. V jeho právomoci bolo iniciovať tvorbu všetkých zákonov, vymenovať ministrov a činiteľov, vyhlasovať vojnu a uzatvárať mier. Dvaja konzuli mali len poradný hlas. Vo Francúzsku bol na vrchole popularity a ako odkaz revolúcie, stále ostával pre prevažnú časť intelektuálnej Európy a jej strednú triedu zosobnením nádejí pre spravodlivejšiu budúcnosť. Beethoven mu venoval 3. symfóniu Eroica, komponovanú v rokoch 1803/04 a venovanie Napoleonovi zrušil až po jeho korunovácii za cisára v decembri 1804. Zmena venovania bola skôr pragmatickým ako politickým krokom. Francisco Goya spočiatku vnímal francúzsku revolúciu aj Napoleona so sympatiami a nádejou. Bol dvorným maliarom španielskych Bourbonovcov, ale inklinoval k osvietenstvu a liberálnym smerom. Jeho náklonnosť ochladla dávno pred obsadením Španielska Francúzmi v roku 1808. Goyov výtvarný odkaz reflektuje obidva postoje. Netreba tiež zabúdať na to, že v marci roku 1804 Napoleon stál za prijatím Code Civil, moderného občianskeho zákonníka, ktorý ovplyvnil novú európsku legislatívu. Prvým konzulom s neobmedzenou mocou bol už štyri roky, nijako extra, rozhodne nie v štýle Hitlera či Putina, túto moc nezneužil.
Priebeh obdobia les Cent- Jours, jeho kľúčová časť od príchodu do Paríža 20. marca po Napoleonovu druhú abdikáciu 22. júna 1815, je zaujímavá tým, že vedel o vlastných chybách, ale hlavne o chybách Bourbonovcov. Príchod Ľudovíta XVIII. a nového dvora bol veľkým sklamaním. Napoleon sa rozhodol maximálne liberalizovať ústavu, zrušil ním zavedenú cenzúru, občania mali možnosť voliť si priamo starostov v obciach a menších mestách, vedeli sa dostať k pozemkom. O moc sa mal Napoleon deliť s dvojkomorovým parlamentom, ministri sa zodpovedajú parlamentu, nie cisárovi a o prijatí tejto Charty z roku 1815 (Dodatkový zákon k Ústavám Impéria) mali rozhodnúť plebiscitom občania a aj rozhodli. Ani to však nestačilo k udržaniu si moci a po bitke pri Waterloo prišla druhá abdikácia, vyhnanstvo na Svätej Helene a smrť.
Musím sa bez rozpakov priznať, že ako dieťa som napoleonskú dobu vyslovene žral a miloval. Na svedomí to mal hlavne Sir Arthur Conan Doyle a jeho dve knihy poviedok- Dobrodružstvá brigadiera Gerarda a Hrdinstvá brigadiera Gerarda. Vtedy a ani o mnoho rokov neskôr by som Napoleona negatívne nehodnotil. Domnievam sa ale, že ako prvý konzul s neobmedzenou mocou, ako generál veliaci najlepšej a najsilnejšej armáde v Európe, nemalo Francúzsko po roku 1800 vážneho súpera. Mohol to všetko, minimálne po bitke pri Slavkove, uhrať lepšie a teda áno, je pre mňa zápornou postavou s vysokou mierou zodpovednosti za vojny a utrpenie ktoré prinášali.
Hitler- zbabelý koniec šialenca
21. január 1945 bol prvý zo sto posledných dní Adolfa Hitlera pri moci. A ako všetky predošlé, aj tento je krvavý, pre Slovensko mimoriadne. V tú nedeľu, s prívlastkom krvavá, boli vypálené obce Ostrý Grúň a Kľak. Jednotky Edelweiss a Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy zavraždili 148 civilistov vrátane žien, detí a starcov. Ťažko však povedať čo vtedy robil Hitler. Šesť dní predtým, 16. januára, sa definitívne sťahuje do komplexu bunkrov pod ríšskym kancelárstvom v Berlíne a roztrasený potkan už veľmi odtiaľ von nepáchne. Do diery ho zahnal neúspech poslednej nemeckej ofenzívy v Ardenách, kedy sa torzu elitných tankových armád Waffen SS, aj vďaka nepriaznivému počasiu pre letecké operácie, podarilo zaskočiť Spojencov. To však bol naozaj posledný záchvev ako tak organizovaného odporu wehrmachtu. Hitler už len presúval po mapách fiktívne jednotky, vydával nezmyselné a protichodné rozkazy, blúznil o nových a tajných zbraniach, kŕmil sa takmer výlučne sladkosťami a predlžoval agóniu krajiny. Krajiny, ktorá sa pred tuctom rokov vysporiadala s vysokou nezamestnanosťou aj tak, že všetkých Židov a politicky nevhodných občanov z evidencie nezamestnaných jednoducho vyradila. Mohutný nárast priemyslu a zbrojnej výroby a stavba diaľnic zohrali v tomto svoje, ale keď sa raz chce niekto zapáčiť hlavne sebe...nuž, nikdy to nemôže dopadnúť dobre.
Hitler zošalel a v ničom mu Putin nie je tak podobný, ako v tomto sebaklame, blúznení o zázračných zbraniach a idiotských vyhláseniach o najbližších termínoch a cieľoch. Putinove Rusko však proti sebe nemá spojencov, „len“ Ukrajinu. O to väčšia hanba pre Rusko a jeho renomé, ale ešte väčšou hanbou je to pre krajiny vyspelého sveta, ktoré mali byť prirodzeným spojencom Ukrajiny. Takto fatálna chyba týchto krajín sa im vypomstí, ale zase je to o tom, že sa niekto chce zapáčiť hlavne sebe a svojim voličom.
Nemá zmysel rozpisovať sa o posledných dňoch Hitlera. O jeho posledných narodeninách, o tľapkaní zasoplených tvári vyplašených deciek z Hitlerjugent, či o svadbe s Evou Braunovou a následnej samovražde. Je tu však jedna vec, kedy mi Hitlerova náchylnosť k akémusi špiritizmu či okultizmu, jeho posadnutosť nadprirodzenosťou, ktorá predsa musí priať vyvoleným Germánom, pripomína opäť Putina a tú nadutú tuposť, ktorú určitý rys Ruska a ruskej nátury v sebe má.
Keď 12. apríla 1945 zomrel Roosevelt, Hitler sa do rojčenia a blúznenia o zázračnom zvrate ponoril už úplne. Znovu v tom videl germánske predurčenie a priazeň bohov a sníval o zázraku v dome Brandenburskom. Utiekal sa k paralele z roku 1762, kedy smrť ruskej cárovnej Alžbety zachránila pruského kráľa Fridricha Veľkého pred zdrvujúcou porážkou, ktorá mu v Sedemročnej vojne hrozila od rusko- rakúskej koalície. Následník Pavol III., veľký obdivovateľ Fridricha z koalície náhle odstúpil a stiahol svoje vojská spred už, už kapitulujúceho Berlína. A aj keď manželka Pavla III. poslala cára zakrátko do kytek, proti pruskú koalíciu už Katarína Veľká neobnovila. Ale nech mi nikto nehovorí, že Putin sa o podobných somarinách nebaví z Duginom či patriarchom Kirillom. Čo iné by mal na práci?
Putin- posledných sto, stojeden, stodva, stotri dní nekončiacej trojdňovej...
Myslel som si, že to bude krátky blog o uplynulých sto dňoch vojny na Ukrajine, kedy Putin stráca priemerne viac ako trinásť stoviek vojakov denne. Len zase také to moje zhrnutie čísiel ku stému dňu vysokých strát a nejaké múdro k tomu. Ale k číslam sa mi zaplietli aj mená a k tým menám zase iné čísla a tak to píšem už tri dni, lovím v pamäti a hľadám zdroje a tak podobne. Vcelku zábava, ale poďme k Putinovi a ďalším číslam.
Ako prvý konzul a cisár, bol Napoleon od 11. nivôse roku VIII (dobre, od 1. januára 1800) po prvú abdikáciu pri moci 4845 dní a druhým cisárstvom to natiahol na 4940 dní. Čo za to obdobie dosiahol a spôsobil je témou učebníc dejepisu a výklady tejto éry sa nijako nelíšia.
Hitler a Roosevelt sú na tom temer rovnako. Aj výkladom doby, aj dĺžkou pri moci. Prvý tomu velil 4108 a druhý 4057 dní. V archívoch je stále čo objavovať aj objasňovať, ale prakticky všetko podstatné sa dá dohľadať. Ako je to však v Rusku s Putinom? Čo sa o jeho pôsobení vieme spoľahlivo dozvedieť? A nech nás nemýli, že ide o súčasníka, že mnohé z jeho rozhodnutí logický spadá pod utajovanie. Máme ho s kým porovnať. S niekým, kto bol súputníkom Hitlera aj Roosevelta a stihol byť spojencom obidvoch. Ale okrem oslavných blábolov, rozporuplných výkladov jeho činov, drasticky rozdielnych čísel počtu obetí jeho besnenia a zbožšťovania jeho muchami obsraného portrétu v zemľankách, až tak veľa o ňom spoľahlivo nevieme.
Ak sa zhodneme na tom, že Stalin bol pri moci prakticky od Leninovej smrti a až do svojej vlastnej, aj s prestupnými rokmi ako pri každom, smrdel, škodil a zavadzal svetu 10.270 dní. Šialené číslo a šialený sumár jeho vlády. Nuž a s Putinom je to navlas rovnako. Aj na jeho portrét v zemľanke serú tie isté muchy ako na Stalinov, tie isté ruky nevoľníka hovienka utierajú, prežehnajú sa a idú skapať na front.
Ak dobre počítam, od posledného decembra 1999, Putin tu smrdí, škodí a zavadzia 9.750 dní. Stepný jazdec na medveďoch napína svaly, určuje nové ciele, medzníky víťazstiev, predstavuje nové ničivé zbrane, opakovane dobýva tie isté mestá a opakovane si vybíja zaplesnené baterky...akurát, že tak koná zalezený a vystresovaný v bunkri a keď z neho vylezie, tak žobre v Pchjongjangu, korí sa v Pekingu, líška sa Talibanu a odrbáva negramotných Afričanov či dopletených Hispáncov, nech len prídu zdochnúť za matičku Rus. Čísla jeho víťazstiev, počítané cez fyzické straty, sú však otrasné. Ako títo geroji oslobodzovali deti v Beslane, ako zachraňovali divákov v divadle Dubrovka, ako sa postarali o preživších na ponorke Kursk, tak dosahujú „víťazstva“ na Ukrajine:
839 dní od začiatku vojny, okolo 24. mája 2024, prekročili ruské fyzické straty pol milióna. Konkrétne číslo bolo 500.080 s denným priemerom 596,0 zabitých, zranených, zajatých atď.
1204 dní od začiatku vojny, okolo 11. júna. 2025, prekročili ruské fyzické straty milión. Konkrétne číslo bolo 1.000.340 s denným priemerom 830,8 zabitých, zranených, zajatých atď.
1658 dní od začiatku vojny, okolo 8. septembra 2026, prekročili ruské fyzické straty poldruha milióna. Konkrétne číslo je 1.500.870 s denným priemerom 905,2 zabitých, zranených, zajatých atď.
Ak tomuto niekto hovorí a iný verí, že ide o víťazstvo, musí mať nasraté nie na ksichte, ale už rovno v hlave. Čísla nepustia. Len za stý až stotretí deň tie straty narástli o 5820 ľudí. To je komplet so zemou zrovnaná a vyvraždená Ivanka pri Dunaji. Komplet so všetkými.
Mimochodom, obdobie kvôli ktorému som si toto začal spisovať, stotri dní od 29. mája tohto roku, kedy ruské fyzické straty neklesli pod 1120 a neprekročili 1640 zabitých, zranených, zajatých atď. denne, sa záhon slnečníc rozrástol o 139.840 stoniek (Petržalka + Lučenec), s denným priemerom 1357,6 (sorry Budča, Skačany či Chotín).
Čo už s debilným kremeľským zmätkom. Chystá mobilizáciu, nuž, počítajme ďalej.
