Cár Peter I. Veľký verboval do služieb Ruska cudzincov
Nie je na tom nič neobvyklé, sami to poznáme z nášho územia a rôznych období dejín Uhorska. Od porážky tatárskych chanátov v Povolží a otváraní cesty na Sibír či budovania Petrohradu, v Rusku sa masívne najímanie cudzincov zopakovalo pri projektovaní a stavbe Transsibírskej magistrály, zakladaní ropných polí v Baku aj počas zavádzania projektu NEP (Nová ekonomická politika, Interhelpo a Dubčekovi rodičia) a budovania sovietskeho priemyslu. Otázne ale bolo a je, ako sa k cudzincom tá ktorá krajina zachovala. Ruský a neskôr sovietsky spôsob oceňovania služieb „inostrancov“ viedol k tomu, že na rozdiel od našich končín, neudržali sa tam po stáročia generácie „ich“ Nemcov, Habánov či Vlachov, profitujúcich prínosom pri rozvoji remesiel a cechov, inovácií v ťažbe a metalurgii rúd, v poľnohospodárstve, pastierstve atď. Naopak, prevzatie boľševických praktík po roku 1948 na našom území, urobilo zo dňa na deň koniec kontinuite storočí.
Vitus Jonassen Bering (1681- 1741) bol Dán a po dvadsiatich rokoch služby v cárskom vojnovom námorníctve schopný moreplavec. Až tak, že pre cársku korunu podnikol po mori výpravy do chladného neznáma. Pozitívne poznatky z prvej cesty záujem Ruska o zámorie vzbudili a tragický koniec druhej ich na pol storočia oddialil. Prvou úlohou Beringovej výpravy bolo potvrdiť alebo vyvrátiť dosiaľ neisté, či sú dva kontinenty, Ázia a Amerika, spojené iba ľadom, alebo je pod ním aj pôda prichystaná pre šírenie pravoslávia a všetkého s tým spojeného.
Bering zďaleka nebol prvý, kto sa v týchto vodách plavil. Mapy vytyčujúce prieliv, neskôr po ňom pomenovaný, sú známe už zo 16. storočia, niektoré sa odvolávali na Marca Pola. Ich hodnovernosť bola otázna, pretože neexistovali seriózne podklady k ním. Bering mal zistiť, koľko je pravdy na nejasnom odkaze Semjona Dežnova, ktorý v tých vodách skôr blúdil ako objavoval osemdesiat rokov pred ním. Dežnovova správa sa stratila, nedorazila do Moskvy a prvý nezáujem o bádanie tým smerom poznáme z obdobia okolo roku 1648.
Beringova Prvá kamčatská expedícia (1728) potvrdila, že kontinenty sú naozaj oddelené morom a na takto získanú vedomosť nadväzovala výprava druhá. Veľká severná expedícia (1741) mala už ambiciózny plán preskúmať a zrejme aj osídliť pobrežie Severnej Ameriky. Ale Vitus Bering a jeho časť výpravy pri návrate stroskotali, väčšina posádky podľahla súženiu a chorobám a on sám je dodnes pochovaný na jednom z ruských ostrovov (Beringov) medzi Kamčatkou a Amerikou.
Ambície ruských cárov v oblasti severného Pacifiku tak znovu ustúpili do úzadia približne v období, kedy bola v Prešporku korunovaná Mária Terézia s malým Jožkom v náručí. Petrohrad o toto teritórium prejavil vážnejší záujem až o päťdesiat rokov, kedy Jozef II. zomieral. V priebehu viac ako storočia, od Beringovej smrti po Krymskú vojnu, nachádzame Rusko, Európu a Ameriku v úplne iných postaveniach.
Ak nad Britským impériom, obrazne povedané, slnko nezapadalo, o tom Ruskom to platilo doslovne
Kým na Petrohrad doľahla noc, cárovi poddaní mali na Aljaške už biely deň. Medzi časovými pásmami UTC+ 2 B, EET (Východoeurópsky čas), ktoré používa napríklad Fínsko či Ukrajina (a geograficky tam patrí Petrohrad a takmer aj Moskva) a UTC- 9 V, AKST (Alaska Standard Time), ktoré nastavuje hodinky na juhu štátu Aljaška, je pätnásť hodinový rozdiel.
Vďaka domíniám v Kanade, Austrálii a Indii, to tvrdenie o neprestajnom slnečnom svite nad Britskou ríšou platilo skákaním po kontinentoch. Rusi postupovali inak. Cárska moc sa dlho a vytrvalo po stáročia postupne rozpínala po celistvej pevnine Európy a Ázie. Len na jej východnom konci sa odhodlala na prelome 18. a 19. storočia aj ona preskakovať z jedného ostrova na druhý. Cez Aleuty a Kodiak, cez fjordy Aljašského zálivu až po severoamerickú pevninu. Začalo to okolo roku 1790 Alexandrom Baranovom a trvalo približne trištvrte storočia. Nemusíme sa utiekať ku keby bolo keby...keby sa Bering z výpravy úspešne vrátil a naozaj by prispel ku skoršiemu vzniku Ruskej Ameriky. Rozhodujúce trendy prichádzali na tento kontinent z Európy cez Atlantik a ku stretu dvoch svetov, pravoslávneho a anglosaského, by určite došlo a výsledok by nebol iný.
Ruský historik V. O. Ključevskij (1841- 1911) vo svojich „Dejinách Ruska“ nezakryte priznáva, že kolonizácia predstavuje uholný kameň ruských dejín, ku ktorému sa všetky ich ostatné rysy nejako vzťahujú. Ruský kolonializmus naberal na obrátkach v polovici 16. storočia a tento proces v kontexte súčasného diania zjavne ešte neskončil. Ključevskij bol presvedčený, že história Ruska je história zeme, ktorá kolonizuje sama seba. Expanziou Rusko iba oprašuje odkaz Kyjevskej Rusy a v prípade zabratia Bieloruska a Ukrajiny len obnovuje to, čo bolo kedysi jeho integrálnou súčasťou. Kolonizovaním Strednej Ázie bol takýto prístup odôvodnený civilizačnou povinnosťou voči kultúrne menej rozvinutým národom a ruské impérium je vytvárané všeľudskou láskou a nie násilným dobíjaním.
Toto je dodnes základný rys ruských dejín a ruského vnímania sveta. Takto existuje a uvažuje prorežimový Rus. Namiesto blahobytu a rastúceho štandardu života, je zmierený uistením, že jeho marazmus je prechodný a strádaním doma je súčasťou misie spravodlivosti vo svete. Uholný (väzbový) kameň nie je v tomto prirovnaní termín zo stavebníctva, ale z cirkevného učenia, v ktorom všetko spájajúcim kameňom bol Ježiš Kristus. Odvolávajúc sa na neomylnú moc cirkvi a ňou zaštítenou vlastnou nadradenosťou, bez rozpakov Rusko prenikalo cez riedko osídlené územia, kedy ho od mocnejších ríši oddeľovali púšte, veľhory a moria. Že takýto modus operandi používa v Európe 21. storočia je umožnené len tým, že veľhory a púšte nahradilo v cudzine podvratnou diplomaciou a hybridnou vojnou na hrane vyhrážok a násilia a na obsadenom území fyzickou brutalitou. Nad hlavou cára sa ikonou Svätého Andreja Prvopovolaného oháňa dnes Dugin rovnako, ako pred stodvadsiatimi rokmi Rasputin.
Bismarck jednu dánsku kolóniu odmietol, Wilson jej kúpou potvrdil aj postavenie Grónska
Máloktorý štát nemá vo svojom rodnom liste aspoň jednu poriadnu vojnu. Rusko, Dánsko či Spojené štáty nie sú výnimkou. Nech sa dnes zdá byť Dánsko malým a v globálnom meradle málo významným hráčom, bývalo to aj inak. Od 14. do 16. storočia, ako iniciátor vzniku Kalmarskej únie, združujúcej pod záujem „Kodane“ všetko na sever medzi Grónskom a Fínskom, išlo o veľmoc. Samotný vznik únie bol reakciou na rast nemeckých hanzovných miest a rytierskych rádov. Opodstatnenosť takéhoto spojenia severanov by potvrdilo aj 20. storočie a dve svetové vojny, čo napokon urýchlil až nedávno geniálne Putin. To sme však už ďaleko od osamostatnenie sa Švédska (1523) aj rozpadu dánsko- nórskeho štátu (1814), ktorý však práve Dánsku priklepol pôvodne Nórsky vklad do Kalmarskej únie- Grónsko, Island a Falklandy.
Takto komplikovane a veľkou okľukou, uznávam, dostávame sa k detinskému, ale nebezpečnému záujmu Trumpa o Grónsko. Za tým záujmom ale nie je iba demencia mužíka z Bieleho domu, dezorientovaného pri pohľade na glóbus. Trumpove politické, armádne a administratívne okolie, ťažiace z jeho hlúposti, má v týchto veciach jasnejšie, čo je však pri nečitateľnosti zámerov Bieleho domu znepokojivejšie. Tento text začal vznikať pred štyrmi rokmi, keď sa Putinove okolie, konkrétne Dmitrij Medvedev, znovu raz ožralo a začalo niečo bľabotať o ruských nárokoch na Aljašku. Pasáž blogu o časových pásmach, uholnom kameni ako ho chápal Ključevskij a o ruskej kolonizácii je z júna 2022. Niežeby Medvedev vytriezvel a zobral svoje bludy späť, len text, pôvodne o Alexandrovi Baranovovi mi nejako nešlo ukončiť a nechal som ho tak. Akonáhle však začal Trump blúzniť o nutkavej potrebe vlastniť Grónsko, Beringova národnosť mi prišla v tomto kontexte zaujímavá, trochu som sa do toho zahĺbil, spomenul som si či vyhľadal iné dejinné udalosti, aktuálne pribudol Irán a než to dopíšem, ktovie čo ešte dvojica Putin- Trump spácha.
Dánsko okrem iniciatívy do Kalmarskej únie prinieslo Šlezvicko a Holštajnsko, po ktorých storočia poškuľoval Nemecký spolok aj Prusko s kancelárom Ottom von Bismarck. Ešte predtým, ako si Bismarck trúfol na Rakúsko a Francúzsko, opáčil v druhej vojne o Šlezvicko (1864), ako je na tom vojensky Dánsko, ktoré prvú takúto vojnu v roku 1848 vyhralo. Kodaň tentokrát nemala šancu uspieť a v snahe udržať si celý Jutský polostrov, prišla s ponukou vymeniť ho za Dánsku západnú Indiu.
Bismarck, držiac sa svojho zdravého úsudku, že rodiace sa cisárstvo nebude mať kapacity na zámorské dobrodružstvá, takúto ponuku odmietol. Odmietal podobné avantúry aj po vzniku cisárstva, ale nemecké kolónie začali pribúdať už počas jeho kancelárstva. Že jeho úsudok bol správny potvrdil priebeh a výsledok Prvej svetovej vojny.
Dánska západná India vznikala počas 17. a 18. storočia a tvorila ju trojica väčších a niekoľko menších ostrovov v Malých Antilách, východne od Portorika. Hospodársky význam kolónie bol v pestovaní cukrovej trstiny a v obchode s otrokmi, po ktorého zrušení atraktívnosť ostrovov klesla. Čo samozrejme dobre vedel aj Bismarck. Dáni prišli o Južné Jutsko, ostal im dobre opevnený prístav chrániaci trstinový cukor a kvalitný rum, ale od roku 1917 už hovoríme o Amerických Panenských ostrovoch, za ktoré Dánsku Spojené štáty zaplatili 25 miliónov dolárov (Virgin Islands Purchase, 1917). Ich príťažlivosť pre Woodrowa Wilsona som dedukoval z blízkosti Portorika a Panamského prieplavu a aktuálne prebiehajúcej svetovej vojne, ale že jednania začali okamžite po porážke Dánska som netušil. To vysvetľuje tú vysokú cenu za 346 kilometrov štvorcových, pretože v minulosti Spojené štáty nakupovali obrovské územia od európskych monarchií podstatne lacnejšie.
Najznámejším takým nákupom je určite získanie Aljašky (Alaska Purchase, 1867) od cárskeho Ruska, päťdesiat rokov pred kúpou Panenských ostrovov. Takmer poldruha milióna kilometrov štvorcových územia za smiešnych 7,2 milióna dolárov a aj voči tomuto nákupu a za takúto cenu boli v Spojených štátoch výhrady. Rusko si po prehratej Krymskej vojne uvedomovalo neudržateľnosť svojho zotrvávania na americkom kontinente, hoci cárov súhlas mal v Petrohrade tiež odporcov.
Lacno prišli Spojené štáty k Lousiane (Lousiana Purchase, 1803). Francúzsku formálne patrilo 2,14 milióna kilometrov štvorcových v povodí Mississippi, od Mexického zálivu po Kanadu. Thomas Jefferson mal eminentný záujem o oblasť okolo New Orleans a poveril vyjednávaním o možnej kúpe Jamesa Monroea. Napoleon Bonaparte si vypýtal 15 miliónov dolárov, ale oproti ponúkaným 10 miliónom za malú oblasť v zálive, za ten príplatok Spojené štáty napokon prišli k územiu, ktoré aj dnes tvorí viac ako 21 percent ich rozlohy. No nekúp to. Nasledovala podobná „kúpa“ Floridy od Španielska za 5 miliónov dolárov (Spanish Cession, 1819) a po ukončení mexicko- americkej vojny zmluvou z Guadelupe Hidalgo (Mexican Cession, 1848) pribudli Kalifornia, Utah, Nevada atď., spolu 1,36 milióna kilometrov štvorcových za 15 miliónov dolárov. Spojené štáty nezadržateľne expandovali riedko osídleným územím. Kúpou, výmenou, postúpením aj anexiou (Texas, Havaj, Portoriko). 19. storočie ako vyšité a dnešným pohľadom na takéto počínanie, ťažko medzi Ruskom a Spojenými štátmi robiť arbitra a hľadať spravodlivejšieho.
Poslednou z územných akvizícií pred kúpou Aljašky, prekvapivo drahou, bol zisk časti pustého vnútrozemia od Mexika, pričleneného k Arizone a Novému Mexiku (Gadsden Purchase, 1853) kvôli možnosti lacnejšieho trasovania južnej vetvy transkontinentálnej železnice Sunset Route, dobudovanej až v roku 1883. Za necelých 77.000 kilometrov štvorcových, 14 rokov pred kúpou Aljašky, zaplatili Spojené štáty bez rozpakov 10 miliónov dolárov. Okrem miest Tucson a Tombstone, ocitla sa v Arizone aj Yuma a tak dej filmu 3:10 vlak do Yumy, je mi zrazu zrozumiteľnejší geograficky, dobovým ohraničením a povedzme spoločenskou atmosférou prostredníctvom vydareného hollywoodskeho klišé.
Polstoročie amerického záujmu (1864- 1917) prinieslo ako bonus zmluvnú ochranu Grónska
Spojené štáty boli ešte plne zamestnané Občianskou vojnou, ale nemohli nevnímať dianie v ich bezprostrednom susedstve a v zámorí. Do konca desaťročia sa mal svet zásadne zmeniť, udalosti v rýchlom slede pripravia pôdu pre vznik klamlivého mieru v Európe (La Belle Epoque, 1871- 1914) aj k jeho krvavému zániku:
V roku 1864 vojnu neprehralo iba Dánsko. Napoleon III. anektoval Mexiko a keďže nevedel čo s ním, vymyslel tam cisárstvo a korunu ponúkol Maximiliánovi Habsburskému. Pre Washington a Monroeovu doktrínu bolo neprijateľné, aby sa v priestore pokúšali etablovať doteraz neprítomné európske monarchie. Minister zahraničných vecí USA William Seward už v tichosti rokuje s Ruskom o odkúpení obrovskej Aljašky, keď mu agendu rozšírili miniatúrne dánske ostrovy. Výstavba Suezského prieplavu je presne v polovici a jeho potenciál na zmenu geopolitiky vnímajú všetky veľmoci. Úvahy o Panamskom prieplave znovu ožívajú. Najlepšie opevnený a prvý na trase z Európy do Karibiku je prístav St. Thomas na rovnomennom ostrove a Dánsko ho práve ponúklo Bismarckovi.
V januári 1865 kontaktuje Seward cez dánskeho veľvyslanca v USA Raasløffa Dánsku vládu ohľadne kúpy kolónie. Porážkou Juhu končí Občianska vojna a v novembri Dánsko prijíma rokovania o ostrovoch. Nasledujúci rok Napoleon III. sťahuje francúzsky expedičný zbor z Mexika kvôli hrozbe zo strany Bismarcka a Maximilián to má spočítané. Jeho starší brat, rakúsky cisár František Jozef I. prehráva vojnu s Pruskom. V roku 1867 je Maximilián v Mexiku popravený, spečatená je kúpa Aljašky a v októbri je na stole aj zmluva o kúpe Dánskej západnej Indie za 7,5 milióna dolárov v zlate.
V januári 1868 dánsky parlament zmluvu ratifikuje. Prekvapivo ale, po kúpe Aljašky politická vôľa ku ďalšej kúpe vo Washingtone ochladla. Na druhom konci sveta, po páde šógunátu v Japonsku vzniká nové cisárstvo. V roku 1869 je slávnostne otvorený Suezský prieplav. Vypukne očakávaná Prusko- francúzska vojna, v roku 1871 je Francúzsko porazené a vzniká Nemecké cisárstvo. Japonsko nadväzuje na prvú zmluvu o priateľstve, obchode a plavbe s Pruskom (1861) a od francúzskeho modelu armády prechádza na nemecký.
Okolo roku 1885 je už záujem Nemecka o prítomnosť v Karibiku nepopierateľný. V okolí prístavu St. Thomas sa opakovane objavujú nemecká lode. Nemeckí vojenský poradcovia a experti zásadne modernizujú japonskú cisársku armádu (aj ústavu). Francúzsko sa už päť rokov neúspešne snaží vybudovať prieplav v Paname a Spojené štáty zvažujú svoje možnosti a zmenu stratégie v celom priestore Karibiku.
Vo Vladivostoku v roku 1891 na príkaz Mikuláša II. začína stavba Transsibírskej magistrály, o dva roky po množiacich sa problémoch Francúzsko projekt v Paname opúšťa. V roku 1894 Japonsko obsadzuje prístav Port Arthur v Kórejskom zálive, ale Nemecko, Francúzsko a Rusko ho prinútia prístav vrátiť Číne, aby si ho Rusko o pár rokov prenajalo pre potreby svojej Tichomorskej flotily. V tom istom roku 1898 Spojené štáty preberajú vojenskou silou od Španielska kontrolu nad Kubou, Portorikom aj Filipínami.
Theodore Roosevelt obnovuje iniciatívu v jednaní o dánske ostrovy, v roku 1902 bola podpísaná nová zmluva a Kongres ju okamžite ratifikoval. Tentokrát prekvapivo odmieta Dánsko. Pre Japonsko je prepojenie Transsibírskej magistrály s Port Arthurom neprijateľné, Rusko jednania sabotuje. Spojené štáty pomohli Paname k nezávislosti od Kolumbie, získavajú kontrolu plavebnej zóny a začínajú svoj projekt prieplavu cez Panamskú šiju. Japonsko zaútočilo na Port Arthur, píše sa rok 1904.
Rok 1905 začína krvavou nedeľou v Petrohrade, Spojené štáty prvý krát spomínajú Grónsko ako súčasť obchodu s Dánskom a Rusko prichádza hanebne o Tichomorskú flotilu, Port Arthur a veľmocenské ilúzie.
Krátko pred otvorením Panamského prieplavu vypukla Prvá svetová vojna a otázka Dánskej západnej Indie bola od roku 1864 najaktuálnejšia. K dohode došlo pomerne rýchlo a v roku 1916 dánska vláda aj parlament dohovor odsúhlasili a referendum ho potvrdilo. Dokončená bola Transsibírska magistrála.
25. januára 1917 bol dohovor o predaji Dánskej západnej Indie Spojeným štátom za 25 miliónov dolárov v zlate vyhlásený a vstúpil do platnosti. Mimo samotného dohovoru Spojené štáty Dánsku podpísali jednostranné vyhlásenie, považované ako záruka, ktorej porušenie spochybní samotnú akvizíciu: Minister zahraničných vecí Spojených štátov amerických, riadne splnomocnený svojou vládou, má česť vyhlásiť, že vláda Spojených štátov amerických nebude namietať proti rozšíreniu politických a hospodárskych záujmov dánskej vlády na celé Grónsko.
„Silné slová, to ešte nie sú silné argumenty...“
Nepoznám kontext, ale aj toto mal povedať ruský historik Ključevskij, odporca samoderžavja a nadšený priaznivec procesu mierovej kolonizácie Sibíri a Ďalekého východu. Ťažko však v slovách muža 19. storočia o kolonizácii, tlmočených dnešným Ruskom, vidieť všeľudskú lásku a nie násilné dobíjanie. Je to cynizmus v praxi niekoho, kto namiesto rešpektovania mantinelov zákonov, zmlúv a zvykov, hrubo zdôvodní akýkoľvek svoj zločin. Nie je to vražda, je to civilizačná povinnosť. Nie je to znásilnenie, je to všeľudská láska. Nie je to únos, je to integrácia dávno už raz integrovaného. Že to bolo pred osemsto, päťsto, dvesto rokmi a svet je už dávno inde? Toto bol a stále je ruský svet a je jeho civilizačnou povinnosťou šíriť všeľudskú lásku do prostredia, ktoré ho vo svojej nevedomosti odmieta pochopiť. S ikonou na prsiach a s bajonetom v ruke, ak to inakšie nepôjde, ale šíriť.
Donaldovi Trumpovi išlo na Kristove roky, keď sa po páde Páhlavího režimu z pätnásťročného exilu do Iránu, 1. februára 1979 vrátil náboženský fanatik, stelesnené zlo Rúholláh Chomejní. Volebný slogan vtedajšieho prezidentského kandidáta Ronalda Reagana o potrebe urobiť Ameriku znovu skvelou, nadobudol jasné kontúry na jeseň a v zime toho roku. 4. novembra iránski študenti obsadili veľvyslanectvo USA a zadržali päťdesiatdva amerických diplomatov a 13. novembra neskorší 40. prezident Spojených štátov oznámil svoju kandidatúru. Šesť týždňov na to, 25. decembra 1979, boľševický mastodont Leonid Brežnev, pätnásť rokov v čele Sovietskeho Zväzu- rozumej Ruska plného všeľudskej lásky, poslal armádu do Afganistanu tu lásku rozdávať. Zdanlivo malou a nepodstatnou epizódou toho roka by sa mohla zdať Čínsko- vietnamská vojna. Osemnásťdňový konflikt ale odhalil slabosť obra aj schopnosti jeho menšieho suseda, vycepovaného dekádami vojen a tieto tri udalosti spolu naznačili, ako a kam sa asi svet bude uberať.
Obidve prezidentské obdobia mal Reagan o hlavnú agendu postarané. Sovietsko- afganská a Iracko- iránska vojna mu toto obdobie vyplnili vrchovato. S tou prvou nemusel robiť nič, s tou druhou sa nedalo robiť nič, ale obidva zvrátené režimy vtedy pragmaticky a zodpovedne uvažujúca časť svetovej populácie jasne pomenovala. Vytýčila im hranice za ktoré ich nemieni pustiť. Vojenskou silou, ekonomickými a hospodárskymi sankciami, vyhladovaním, obmedzením v pohybe po slobodnom svete. Hocijako a hocičím, ale zrozumiteľne. Toto zároveň Reaganovmu sloganu dodávalo rovnakú zrozumiteľnosť a uchopiteľnosť približne na úrovni Kennedyho- Ich bin ein Berlinen.
Či Reagan naozaj urobil Ameriku skvelou prieť sa nebudem. Isté je, že spolu so spojencami rangu Tatcherová, Mitterrand či Kohl, odovzdaním kormidla svojmu dlhoročnému viceprezidentovi Bushovi staršiemu a ku cnosti z núdze dodanému pragmatizmu Gorbačova spolu docielili to, že Berlínsky múr definitívne padol. Naša chyba a chyba následníkov svetových lídrov vznikla a pretrváva v tom, že sme okamžite nezadefinovali to vulgárne zlo, ktoré sa ako kontaminovaný stavebný odpad prevalilo z Východu na Západ a po ruinách berlínskeho múru zamorilo celú Európu a demokratický svet.
Dnes my aj oni žneme plody našej naivnej viery, že pravda a dobro víťazí už len z princípu, že pravdou a dobrom je. Zlo je však stále zakomponované do tých istých princípov šírenia hlúpej a vraždiacej nenávisti, ktoré dnešné režimy zla maskujú do jedinej správnej viery, do civilizačnej povinnosti dopriať nám svoje videnie onoho rozdeľuj a panuj, ktoré si každý blb pretaví do svojej verzie- vyhraj voľby a môžeš všetko. Aj preto sa dnes podvečer, 31. marca 2026 vidíme na Námestí Slobody v Bratislave. Sme súčasťou naivného sveta uspaného domnelou prosperitou, nevidiaceho akú nakladačku sa nám druhá strana snaží dopriať. Proti nám sú stále iba silné slová, ale žiadne argumenty.
Sorry za fakt dlhý text, nazbieralo sa...a že by som toho ešte pridal.
