reklama

V roku 2011 odtancoval v súťaži Let’s Dance homosexuálny pár. Čo to v spoločnosti spustilo?

Nič. V porovnaní s dnešnou atmosférou nič podstatné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Samozrejme, aj k tomuto tvrdeniu o vyššej miere tolerantnosti k inakosti na Slovensku, ako sme ju snáď mohli pred jedenástimi rokmi vnímať, patrí nejaké to ale. Neodzneli samé ovácie a súhlasy, počin komerčnej televízie nebol počinom pilotným, nebol to ani prieskum verejnej mienky. Najviac k tomu sedí práve tá komercia, zjavne bolo cieľom pritiahnuť diváka a zabodovať v sledovanosti. A aj keď teda- nebolo cieľom zisťovať mieru tolerantnosti k exhibícii dvoch mužov v objatí na verejnosti, zistilo sa v tomto ohľade dosť. Z pohľadu dnešnej, doslovne vražednej atmosféry, zistilo sa dosť pozitívneho, ale náhodou to určite nebolo. Ak kreativita dostane priestor, to, čo môže vyznieť ako lacná a prvoplánová estrádna zábava na obrazovkách, prejaví sa inde a inak. Ako progres inteligencie, vtipu a pridanej hodnoty ponúknutý každému, kto to chcel sledovať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V archíve článkov denníka SME, s kľúčovými slovami Let’s Dance, je ich k doterajším ročníkom možno sto. Nie sú zoradené chronologicky, čo hľadanie konkrétneho trochu sťažuje. Na druhej strane, neuniklo mi, že články sú väčšinou bez diskusie a ak, hojnejšie ich nájdeme k priebehu ročníka 2011 a práve s väzbou na pôsobenie spomenutej dvojice. Čo nám jazyk a osobný postoj diskutujúcich k účinkujúcim, ku ich sexuálnej orientácii a k ich miestu v spoločnosti, vlastne hovorí?

Aj menej zastúpené záporné reakcie, viac cielili na iných diskutujúcich, ako na tanečný pár. Zo stodva príspevkov, šesť bolo zablokovaných. Vyslovene kladných reakcií bolo o niečo viac, niektoré sa obmedzili na konštatovanie typu: zdieľam tvoj názor, podpisujem sa pod toto a podobne. Diskutujúci polemizovali s opačným názorom, ktorý ich vyrušoval viac, ako samotná prítomnosť páru v súťaži. Možno boli niektoré reakcie z obidvoch táborov uštipačné, ale až na tých šesť zablokovaných, o ktorých nevieme nič, absentuje v nich nenávisť a nevraživosť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Článok z 24. novembra 2011 s tridsaťjeden diskusiami vysvetľuje, čo vytváralo vtedy dojem o lepšej situácii na Slovensku vo vzťahu k homosexuálom a dostupný je pod krátkou ukážkou:

Vraj ste s vaším tanečným partnerom výrazne prispeli k sledovanosti súťaže Let´s Dance.

Veľmi sa teším, ak je to naozaj tak. A teším sa aj z toho, že ma teraz na ulici zastavujú všelijakí, aj starší ľudia, podávajú mi ruky a blahoželajú mi. Samozrejme, výnimočne sa nájde niekto, kto po mne na ulici vykrikuje, že som buzerant. Myslím, že sa nám podarilo prelomiť istú bariéru. Slovensko je v otázke tolerancie k inej sexuálnej orientácii určite ďalej ako pred dvoma-troma rokmi. Lebo aj ja som taký istý chlap ako iní, viem sa správať ako chlap a necítim sa menejcenný, len sa mi páčia chlapi. Podstatné bolo, aby náš tanec nevyznel odporne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako ste vymýšľali choreografie?

Po Izraeli a Rakúsku sme boli zatiaľ treťou krajinou, kde tancoval homosexuálny pár. V týchto krajinách tancovali klasicky, čo sa mi až tak nepáčilo. My sme si povedali, že budeme mužské a ženské kroky rôzne kombinovať, urobíme hybrid, ale musí byť vkusný a príjemný. Ja som vytváral príbehy a môj tanečný partner krokové variácie.

Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/6151974/herec-viktor-horjan-dnes-som-rad-ze-svieti-slnko-a-padaju-listy.html

V odpovediach som podčiarkol pasáže, ktoré asi prispeli k dojmu súťažiaceho, že považuje reakcie za prevažne kladné, vedúce k zlepšeniu vnímania homosexuality na Slovensku. K tomu ale boli nevyhnutné práve tie spomenuté prístupy k účinkovaniu. Vtipnosť a kreativita, možno aj voľnejšia ruka od produkcie či réžie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V prvý deň súťaže, 9. septembra 2011, objavil sa článok bez diskusných príspevkov. Tipujúci práve túto dvojicu považovali za outsiderov. Už v polovici augusta bola známa informácia, že súťaže sa zúčastní aj homosexuálny pár. Mimovládne organizácie reagovali otvoreným listom, v ktorom žiadali vedenie televízie, aby to zrušili. Najprv ukážka z 9. septembra:

O tom, ako dlho sa hviezdy na parkete udržia a kto vyhrá, rozhodujú diváci. A ako zatiaľ vyzerajú preferencie v internetovej tipovačke? Najviac ľudí je presvedčených, že ako prvý vypadne homosexuálny pár Viktor Horján a Marek Vrána, no len trochu menej hlasujúcich nedáva veľké šance ani Alene Heribanovej s Tomášom Surovcom. O víťazstvo sa vraj pobijú Gabika Gunčíková a Patrik Švajda a tretie miesto si možno vyšaškuje Peter Marcin.

Čítajte viac: https://korzar.sme.sk/c/6047894/odpalia-divaci-horjana-ci-heribanovu.html

A 23. septembra 2011 pribudol komentár k otvorenému listu mimovládok. Sedemdesiat diskusných príspevkov už bolo vyhranenejších. Ale vďaka tomu, že diskusia na SME je strážená a možno najkorektnejšia, ani tieto príspevky nie sú útočné. Komentár sa venuje dojmu z účinkovania dvojice v prvých dvoch kolách a k faktu, že mimovládne organizácie sa uchýlili k predikcii. Že dopredu hodnotili priebeh a negatívne dopady niečoho, k čomu nemali precedens. Samotný dojem zo súťaže je pozitívny a oceňuje pridanú hodnotu výkonu, ktorá zamedzila skĺznutiu do obscénnosti či k čomukoľvek podobnému:

Zneužitý tanec

Bola to prvá myšlienka, čo mi napadla pri čítaní otvoreného listu, uverejneného pred dvomi týždňami na stránke Fóra života. Zástupcovia viacerých mimovládnych organizácií ho v reakcii na účasť mužského páru v populárnom tanečnom programe Let´s Dance adresovali riaditeľke televízie Markíza.

Vysmievať sa z listu nie je na mieste, ale pozrieť sa naň kritickým okom určite treba. Mimovládky ho publikovali ešte pred prvým kolom súťaže, preto sa napríklad natíska otázka, ako autori odhadli, že tanečná súťaž bude zneužitá na propagáciu „homosexuálneho životného štýlu“.

Po prečítaní otvoreného listu som však ten program pozeral. Môžem k tomu povedať len jedno: minimálne v dvoch prvých kolách súťaže k ničomu zvláštnemu či poburujúcemu nedošlo.

Koniec karikatúr

Jedno klišé však treba použiť: len čas ukáže, aký, a či vôbec nejaký, vplyv bude mať účinkovanie Viktora Horjána a tanečníka Mareka Vránu na vnímanie homosexuality v slovenskej spoločnosti.

Istá je len súčasnosť a tá sa mi javí tak, že Let´s Dance je zatiaľ najkultivovanejším pokusom, ako prostredníctvom zábavnej televíznej relácie priblížiť tému ľuďom.

A už vôbec sa to nedá porovnať s kontajnerovými šou VyVolení a Big Brother, ktoré vyhrali ľudia pôsobiaci ako dokonalá karikatúra homosexuality.

Čítajte viac: https://komentare.sme.sk/c/6068447/tancujuci-chlapi-no-fuj.html

Viktor Horján a Marek Vrána boli úspešní. Neviem koľkým stovkám či tisíckam divákov ich výkon alebo samotná prítomnosť v súťaži imponovala natoľko, že opakovane, spolu osem krát, tomuto páru poslali svoj hlas. Neboli prvými a ani poslednými súťažiacimi, ktorých odlišná sexuálna orientácia bola verejne známa. Hneď v prvom ročníku v roku 2006, aj v tom poslednom, tohtoročnom, sa predstavili dvaja takíto muži, tancovali však s partnerkami. V prvom ročníku onen pár vypadol hneď na úvod, v tom poslednom bol o jedno kolo úspešnejší.

Divácke hlasovanie nikdy nebude úplne objektívne. Hlasy môžu pribúdať na základe osobnej sympatie so súťažiacim (stačí jeden z páru), alebo pre kvalitu výkonu. Určite v spomenutých súťažiach (vo všetkých obdobných súťažiach na celom svete) dochádza k mixu obidvoch kritérií a zohľadniť treba aj základné fakty.

Doterajšie ročníky delí šestnásť rokov. Každý aktér má svoju charizmu a je v určitom štádiu popularity a obľúbenosti v brandži aj v širšej spoločnosti. To rolu jednoducho zohráva. Každý súťažil v nejakej konkurencii a s nejakou partnerkou či s partnerom. A Viktor a Marek boli tak výrazne atypický pár, že nutne museli zvyšovať detailnejší záujem aj inak neinformovaných divákov.

Či je to náskok alebo handicap je ale na pováženie. Samotná prítomnosť homosexuála v súťaži nemôže zaručiť výsledok, rovnako ho však ani nevie zmariť. Kritériá, podľa ktorých tá či oná komunita (ne)podporuje výkon/prítomnosť sú irelevantné. Môže tak byť aj z dôvodu príslušnosti ku komunite. Riadenie sa takýmto manuálom ale odtrhne každého od reality a v konečnom dôsledku to uškodí. Ak je dôvodom zhodný názor o kvalite výkonu, hovorí to o vyváženej spoločnosti a o skutočnosti, že nepriateľské postoje sú okrajové. Nazdávam sa, že práve toto sa udialo koncom leta a na jeseň v roku 2011. Diváci podcenili pár, lebo vychádzali z predpokladu, že homosexualita bude na prekážku. Svoj názor ale počas sledovania, kolo za kolom, poctivo hlasovaním korigovali.

Na čom inom, ako na triezvom prehodnocovaní nových skutočností, je postavené vnímanie meniaceho sa okolia? Je mnoho vecí, ktoré nás môžu zneistiť, obmedziť či ohroziť a je v poriadku, ak sa o tom dozvieme hoci sprostredkovane. To sprostredkovanie nám však musí nechať priestor na vlastné hodnotenie informácie. Na reálnu predstavu o tom, ako by nám osobné skúsenosti s niečím doteraz nezažitým, existencia niečoho doteraz neprítomného v našom okolí, skomplikovali život.

Až po predposledný odsek, až po- poctivo hlasovaním korigovali, zlátal som text zhruba za dva dni. Koncom októbra bol približne v tom rozsahu. Samozrejme, bola to reakcia na dvojnásobnú vraždu na Zámockej, inak by som si na Let’s Dance ani nespomenul. Ale tie súčasné reakcie k udalosti a k pridruženým témam sú tak otrasné, že som sa na vyše mesiaca zacykloval v hútaní a v hľadaní, kto, prečo a ako je primárne za toto všetko zodpovedný. Za to narastajúce zlo v ľuďoch.

Pridával som a vzápätí škrtal aktivity jednotlivcov, skupín aj stavov a nadväznosti politikov na to všetko tak, aby určovali, ktoré témy budú udržiavať pri živote moderovaním z námestí. Hľadal som vinu aj v každom z nás. Či nám neostalo niečo z detskej krutosti, kedy sme všetko vybočujúce z normy a z priemeru, v hneve dokázali označovať naozaj nelichotivo. Protivník nebol iba protivníkom. Bol zároveň dlhým či tučným, strapatým aj pehavým; koktavým, čaptavým, okuliarnatým či rovno slepým.

Potom som si niečo vypočul. Publicistka a aktivistka Hana Fábry, v podcaste na Aktuality.sk priblížila, čím si LGBT komunita prešla od začiatku deväťdesiatych rokov po súčasnosť. Hovorila o tom, že približne prvú dekádu boli snaženia o zrovnoprávnenie členov komunity s majoritným obyvateľstvom snaženiami viac spoločenskými a občianskymi, ako politickými. Niekedy začiatkom milénia sa ale nechal počuť Ján Čarnogurský, že kým je on ministrom spravodlivosti, sobáše homosexuálnych párov nehrozia. Veľmi obdobne sa vyjadril nedávno Igor Matovič a tak máme preklenuté aj zvyšné dve dekády celého obdobia. Obidvaja ministri a lídri politických strán suverénne opomenuli, že zákonodarná moc je inde ako na ich ministerstvách. Výroky sú len dvoma kamienkami z nevkusnej mozaiky, ktoré tému, nie iba túto, na rôzny spôsob politizujú. V dobrej viere, ale naivne. Necitlivo, stále však v presvedčení o správnosti konania, až po vyslovene vulgárne a agresívne ataky, s vedome nepravdivými tvrdeniami, od účinku ktorých ich aktéri od verejnosti niečo očakávajú.

Spomínate si na nedávny incident s dúhou v Poprade? Deťmi, alebo pre deti nakreslenou v miestnej škôlke? To nebolo agresívne. Bola to len hlúposťou zožatá úroda, výdatne prihnojená tupými aktivitami jednotlivcov, skupín a hnutí. Aj politických, ako inak. Hlúposť žala úrodu necitlivo, stále však možno v presvedčení o správnosti konania zo strany pobúrených rodičov. V dobrej viere, ale naivne reagovalo vedenie škôlky, dušujúc sa, že tým nebolo nič myslené. Nuž, aj takto môže vyzerať výsledok vulgárnych a agresívnych atakov, nepravdivých tvrdení a bezostyšného klamania o veciach a ľuďoch okolo nás.

Ešte sa však nestalo, pokiaľ viem, žeby aktér klamstiev, huckania a výmyslov, dokázal svoj zámer udržať pod kontrolou a dosiahnuť čo chcel. Neuchopiteľné tvrdenia majú stovky právd a tisícky ich výkladov a začnú si žiť svojim životom. Niektoré podenkovým, iné priam večným. Tvorca klamstvo vždy opúšťa, reálny úžitok z neho nemá. Necháva ho zahnívať v zuboch a protézach ústneho podania a pripravuje už nové. Ak mu ale vytknete jeho prelietavosť (jadro EÚ, hrádza proti extrémizmu), poučí vás, koho vinou sa tak stalo a kto si tú zradu má vyžrať. A spravidla si to celé vyžeriete opakovane vy, pretože za jeho klzkými slovami hľadáte racionálny základ. Cvak, cvak, stále naprázdno, že? Chce to viac ako preventívku u dentistu.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

  

  

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  667
  •  | 
  • Páči sa:  3 502x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu