Mám (mal som) z poslednej pracovnej aktivity z marca/apríla 1996 na Jurkovičovej mohyle generála Štefánika svojich šestnásť fotiek. Teraz som ich našiel iba deväť, zvyšných sedem hádam niekde mám. Požičal som ich kamarátovi architektovi, prefotil si ich a ja som ich založil hádam dobre, ale neviem kam. Fotografie sú pomerne kvalitné a dosť ostré. Bola to doba analógu a tieto sú na lesklom fotografickom papieri. Prefotením mobilom kvalita a ostrosť išli dosť do úzadia, ale na fotkách sú kamaráti, ktorých som sa nepýtal, či by im zverejnenie ich ksichtov nevadilo, tak ich nechávam ako sú. Ako ilustračné pripomenutie dňa práce pred tridsiatimi rokmi to myslím postačí. Tých zvyšných sedem fotiek, prefotených mobilom pred rokom je trochu lepších ale sú na jednom zábere. Ale ako titulnú fotografiu som si požičal záber z hlbín internetov, z obdobia samotnej stavby mohyly (1927- 28). Veľmi pripomína pracovnú atmosféru, ako sme ju prežívali v ten posledný deň, čo sme na mohyle pracovali. A príbeh toho posledného dňa, improvizovanie a šturmovanie tiež na poslednú chvíľu, je pomerne zaujímavý.
Do Brezovej pod Bradlom sme prišli, partia kamenárov na živnosti, niekedy začiatkom leta 1995. Práce na mohyle frčali a dosť meškali a bol tam aj nejaký zásadnejší problém, ktorého pozadie som nepoznal a našou úlohou nebolo nič zachraňovať, len pokračovať v práci po inej partii. Ktorá mimochodom gro tej najodbornejšej časti prác na tumbe mohyly vykonala. Okrem ľudí ktorých sme nahradili, na stavbe bolo pomerne dosť iných stavebných robotníkov a tí vo svojich prácach pokračovali. Mohlo nás byť dokopy tridsať, možno aj viac. Vcelku fajn parta.
Komunisti dvakrát Štefánika a nič, čo sa viazalo na Prvú republiku, nemuseli. Napriek tomu, snáď že im celkovo dochádzal dych, generálna rekonštrukcia Mohyly generála M. R. Štefánika bola odklepnutá a práce začali ešte v júli 1989. Či už vtedy bol zámer práce dokončiť k 75. výročiu smrti Štefánika (4. máj 1994) neviem, skôr by som povedal, že nie. Asi to vyplynulo zo spoločenských zmien a uvoľnenia, tento termín ale nebolo možné dodržať kvôli nakopeným problémom. Tak sa stanovil nový termín, už bez väzby na nejaké okrúhle či podobne významné dátumy v súvislosti so Štefánikom. Bol to nejaký apríl, možno až 4. máj 1996. No ale, k záveru sa to skomplikovalo trochu.
Práce na mohyle samozrejme dozorovali pamiatkári a keď sme my prišli dokončovať rozrobené, všetko podstatné na mohyle a tumbe samotnej bolo už urobené. Pokračovali sme v tmelení, plombovaní, škárovaní, keď sa ukazovalo, že pôvodne správne rozhodnutie o pamiatkovej ochrane možno nebolo najšťastnejšie. Výtvarne najhodnotnejšia je tumba či sarkofág mohyly a na ňom štyri dosky s nápismi a štyri reliéfy pietnych vencov. Celkovo bola mohyla dlho zanedbávaná a v zlom technickom stave a všetky dosky s nápismi a tri zo štyroch vencov boli vysekané nanovo ako technické kópie podľa originálov. Vtedy sa tumba kvôli demontovaniu dosiek aj kvôli výmene iných blokov travertínu rozobrala a originály sa odložili. Zámerom pamiatkárov bolo najzachovalejší z reliéfov pietnych vencov ponechať v originálnej podobe. To bolo ešte pred naším príchodom. Ako sa ale monument sceľoval a naberal vynovenú podobu, niečo tam vadilo.
Pôvodný lom travertínu na Spiši, odkiaľ pochádzal použitý kameň na mohyle bol už vyčerpaný, respektíve, ťažba v ňom bola tak zanedbaná, že vyťažiť masívny kus na sochárske účely neprichádzalo do úvahy. Pre kópie bol objednaný travertín z Talianska. Ale nie preto, že by bol nejako výrazne odlišný od toho spišského, jediný pôvodný pietny veniec, ktorý mal ostať na mohyle, začal nejako „neesteticky“ vytŕčať na vynovenej mohyle. Travertín je usadená hornina, vápenec s výrazne čitateľným delením vrstiev, často farebne viac či menej odlišnými, labilný a náchylný na delenie práve v styku jednotlivých vrstiev a navyše, je značne porézny. Jeho použitie je vďačné v monumentoch sochárstva a architektúry, na jemnejšie sochárske detaily, kvôli nutnému tmeleniu kavern a prirodzených rýh delenia nie je ideálny. A ak už, vyžaduje si použitý v exteriéri zvýšenú starostlivosť a opakovanie čistenia a hydrofobizačných náterov. Je to proste háklivý šuter.
Ku koncu jesene padlo rozhodnutie, že aj štvrtý z vencov sa vyseká nanovo. Už ale nebol priestor na rozoberanie tumby a vybratie originálu, nahradenie kópiou a opätovnú montáž rozobratého. To by bolo mrte roboty aj časovo aj finančne. Kamarát, ktorý mal sochársky ateliér tú objednávku prijal a tuším vo dvojici nový veniec vysekali do talianskeho travertínu. Tak bol niekedy začiatkom marca veniec pripravený na osadenie. Miesto kraťasov a tričiek, nabalili sme si prešiváky a rytierky a vybrali sa aj so šutrom do Brezovej. Ha ha. Nasnežilo, hradskú hore na Bradlo nemal kto odpratať, kolesá prešmykovali, celé zlé. Veniec ostal v Brezovej bezpečne odložený a o týždeň sme sa vrátili.
Spolupráca s investorom aj s mestom bola veľmi dobrá. O týždeň nás kameň čakal už hore, vyložený autožeriavom na druhú terasu z východnej strany, ako boli ešte baraky staveniska. Tam sme mali od minula tesármi vybudovanú impozantnú rampu, po ktorej sme museli reliéf vyteperiť hore. Ak si dobre pamätám, bol to pôvodný rozmer 130 x 130 x 35 centimetrov, z ktorého aj po vysekaní ostalo niečo vyše tony. Tak sme sa zahrali na staviteľov pyramíd. Na rozdiel od stovák polonahých Egypťanov s nejakými drúkmi, my siedmi sme mrzli pri reťazovom hupcuku, pajsroch, klinoch a hevery. Ten hupcuk bol super, lenže pár desiatok metrov rampy bolo časovo dosť náročných. Najme odmotávanie reťaze po tom maxime, čo sme s kameňom pohli po plošine možno poldruha metra na jednu šupu, to si už nepamätám. Popri všetkom tom pobehovaní, skákaní, nadávaní, podsypávaní drte pod kameň (bez toho by sme s ním asi ani nepohli), pákovaní s hupcukom atď., na striedačku sme sa zahrievali pri bohumilej práci ničenia pamiatky.
V tom je ten paradox dodatočného rozhodnutia. Ak chceš na pôvodné miesto osadiť kópiu a originál je ešte tam, niečo musíš urobiť. V tomto prípade niečo dosť zlé. Najzachovalejší z reliéfov padol pod úporným narábaním kladivom, špicákom a dlátom za vlasť. Na logickejší a vhodnejší postup a prístup už priestor nebol. Aj s odstupom rokov ostávam pri názore, že aj keď dodatočné rozhodnutie vytvorilo určitý profesionálny a etický problém, po pár rokoch by sa s tým originálom aj tak muselo niečo robiť. Nebol v takom stave, kvôli dlhoročnému zanedbávaniu, aby tam trvalo ostal. Hej, mal toto niekto domyslieť už na začiatku, ale opakujem, problém za problémom bola táto stavba a pozadie tých problémov išlo mimo nás.
Nasledujúce fotografie nebudem zvlášť komentovať. Aspoň nie všetky. Príbeh a priebeh poznáte a časovo, možno to prebehlo všetko ešte v marci 1996. Pred slávnostným sprístupnením mohyly tam bolo ešte aj po nás dosť roboty dať to celé ako tak do pucu.
