Mimoriadne očkovanie sa nariaďuje u všetkého obyvateľstva alebo u určitej skupiny osôb, ak to vyžaduje epidemiologická situácia

Tak strohé bolo znenie § 5 Povinné mimoriadne očkovanie Vyhlášky MZ 79/1997 z Mečiarovej éry.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 

Keď „povinné“ nevzbudzovalo vášne

Po deviatich rokoch Vyhláška zanikla úpravou Zákona 126/2006 Z. z. o verejnom zdravotníctve. Slovko povinné vypadlo a ostalo len mimoriadne. Jedným z opatrení pri mimoriadnej udalosti (§30), čo je pre účely tohto zákona každé nepredvídané a nekontrolované ohrozenie verejného zdravia chemickými, fyzikálnymi, biologickými alebo inými faktormi, je mimoriadne očkovanie, podávanie protilátok a iných liečivých prípravkov ľuďom.

Na tú vyhlášku spred štvrť storočia som natrafil náhodne, hľadal som informácie o niečom úplne inom a nenašiel som ich. Totižto, stále sme svedkami konfrontácií a rozporov o statuse dobrovoľnosti či povinnosti očkovania, však viete proti čomu. Vždy je v tejto súvislosti spomenutá skupina osôb, ktorá sa pre svoj zdravotný stav očkovania zúčastniť nemôže a mne príde divné, že je tak trochu odsunutá nabok. Akoby sa jej to automaticky netýkalo.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ani cukor ani bič

Aká veľká je táto skupina, zadefinoval ju už niekto? Pri teoreticky stopercentnej zaočkovanosti dospelej populácie proti čomukoľvek, aké bude to reálne číslo, ak odrátame nevhodných na očkovanie? Podľa mňa, hovoríme zrejme o desať až stotisícoch občanov. Ak tam patria onkologickí pacienti, pacienti po chemoterapii, po transplantácii orgánov. Pacienti s problémom so zrážanlivosťou krvi a ja neviem ktorí ďalší. Zlá reakcia na účinnú látku vakcíny je zriedkavejšia ako na jej pomocné látky a zložky. Na želatíny, vaječné proteíny, antibiotiká, kvasinkové proteíny a iné. Chronicky či dlhodobo chorí ľudia, ktorí vedia že očkovaní byť nemôžu, spravidla poznajú ten svoj hlavný dôvod. Čo konkrétne s veľkou pravdepodobnosťou ublíži im. Predpokladám, že o svojom zdravotnom stave sú kvalifikovane informovaní a chránia sa pred každým rizikom zodpovednejšie ako bežná populácia. Ako im tento štát v tom pomáha?

Skryť Vypnúť reklamu

Ja len viem, že svojou zaočkovanosťou prispievam k zníženiu šírenia choroby v ich radoch a keďže je to choroba nová, na rozdiel od záškrtu či rubeoly, zjavne to potrvá dlho, než to budeme mať pod kontrolou. Ak vôbec. Ak vôbec preto, lebo súčasná vláda koná zmätočne, kontraproduktívne, nákladne a neúčinne. Ak by si uvedomila, že cukru na rozdávanie má sakramentsky málo, o siahaní po biči, s čím koketuje, by ani nemusela uvažovať.

Keď už niekto plánuje míňať bezhlavo zo štátneho rozpočtu, prečo v cieľovej skupine nie sú prednostne práve tí ľudia, ktorí sa naozaj zaočkovať dať nemôžu? Pri nich by to hádam nikto nevnímal ako uplácanie, nadbiehanie a populizmus. Byť dlhodobo a vážne chorým je v každej spoločnosti náročné, nie iba finančne. Že je tomu tak aj na Slovensku, kde sme so schvaľovaním nových, účinnejších liekov či liečebných postupov na chvoste, hádam  nikto nepochybuje.

Skryť Vypnúť reklamu

Plánujeme rozdať päťsto miliónov? O. k., ak si teda niekto myslí, že na to máme. Prečo ale najskôr nezadefinuje, že prvých dvadsať, štyridsať, šesťdesiat miliónov, naozaj neviem koľko, pôjde tak či tak tým, ktorí nestoja pred slobodným rozhodnutím, lebo okolnosti či osud ich postavil úplne inde. Pre mňa by to bolo viac motivačné ako čokoľvek iné. Videl by som, že očkovanie fakt nie je, ani pri tých nízkych číslach fatálnych následkov, brnkačka. Že je to spojené s určitým rizikom a tým rizikám chce táto vláda predchádzať. Že má zadefinovanú skupinu občanov, ktorých tomu riziku vystaviť nemieni, na druhej strane ale, sú to plnohodnotní občania vo veľmi znevýhodnenom postavení a je našou povinnosťou im akokoľvek pomáhať.

Skryť Vypnúť reklamu

Videl by som potom, že ja, ako dospelý občan Slovenskej republiky, osemnásť až sto ročný, patrím síce do štyri a pol miliónovej komunity oprávnených voličov, ale zároveň, len do možno štvormiliónovej komunity ľudí vhodných na očkovanie. Možno by som si potom viac uvedomil, že zdravie nie je takou samozrejmosťou, ako ho vnímam dovtedy, kým mi niečo vážne tento názor nevysvetlí ako mylný. Názory na vlastnú imunitu, spojenú s vekom a športovaním môžu ísť do hája pri konfrontácii s doterajšou imunitou, vekom a športovými aktivitami už zosnulých či momentálne hospitalizovaných. Či už mali alebo nemali pridružené ochorenia. A áno, či už boli alebo neboli očkovaní, lebo aj to je časť dnešnej reality. Percentuálne aká časť, to by si mal vedieť súdny človek uvedomiť a riadiť sa (aj) tým.

Než ma odpojili z umelého dýchania

Prvé tváre ktoré som uvidel po operácii, patrili anestéziológovi a neurochirurgovi. Šesť a pol hodiny ma mali na operačnom stole a boli zvedaví, ako som to zvládol ja a ako oni. Keď som na ich žiadosť pohýbal všetkými prstami, v ich očiach som videl ten úsmev pod rúškami a aby som sa prestal vznášať upozornili ma, že nejaký problém tu predsa len je. Stále za mňa dýchalo nejaké čudo za mnou a nemôžu ma od neho odpojiť, lebo sa im čosi nezdá. Že ma musia ešte na chvíľu uspať a vopchať do mňa kameru, aby sa presvedčili, že už nie som tak zapuchnutý, aby som sa im tam po vytiahnutí tej trubice rovno nezadusil. O desať minút ma prebrali opäť, že je to teda o.k., už som bol aj odpojený a dýchal som sám.

Ale. Po dni na ARO a dvoch dňoch na JIS, prvú výstupnú správu z priebehu operácie som dostal práve od anestéziológa. Dovtedy som si myslel, že dýcham normálne, podvedome ako každý iný. Anestéziológ mi doniesol správu, o ktorej by som mal v budúcnosti informovať každého, kto by ma chcel napojiť na dýchací prístroj. Niečo vo mne je iné, problematické. Problém mali ma vôbec napojiť pred operáciou, preto tá opatrnosť po nej. Neviem, či tam mám niečo úzke, krátke, inak ohnuté. Takto do vlastného vnútra nevidím. Ale fakt verím tým, ktorí tam dovideli a vedeli čo majú robiť. A upozorňujú svojich kolegov do budúcna, že to a to by u mňa mali predpokladať.

Ak sa domnievate, že vo vás je všetko rovné, akurátne, svieže a nezničiteľné, nuž väzte, že skôr nie ako áno. A ak môžete, spravte niečo pre to, aby čo najmenej ľudí muselo byť napojených na akékoľvek prístroje. Je to náročné, je to drahé, je to nebezpečné. Okrem iného aj tým, že telesných otvorov a provizórnych vstupov do ľudského tela je požehnane a zväčša sú všetky využité. A prúdi nimi do vás Mendelejev, nie Babičkina lekáreň, tomu verte. Ak už veríte všeličomu.

 

Dušan Koniar

Dušan Koniar

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  602
  •  | 
  • Páči sa:  625x

na pol ceste medzi nádejou, že môže byť aj lepšie a podozrením, že lepšie je vždy tomu, kto sa tým nezaoberá. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu