reklama

Quo Vadis?

Prečítal som si správy. Opäť raz. Poskladal som noviny na úhľadnú kôpku a dívajúc sa na tú hŕbu písmen zviazal som konce vyprchávajúcich myšlienok, ktoré mi vsadili do mysle stĺpčeky viet.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

 

Každý oznamuje, každý deklaruje, jeden dvíha prst v pozvoľnej hrozbe, ďalší otvára ústa v nenávistnom výkriku, ktorým chce objať celý svoj svet. Spojenci sa spájajú, kolegovia radia, pomstitelia sa mstia. Za krivdy, ktoré už dávno nikto nevníma. Obchody bežia, obchody nesú. Čísla rastú, ďalšie klesajú. Ihrisko ohradené vysokým plotom. Nepriehľadným. Piesku nie je dosť pre všetkých, formičky už boli rozdané a panie vychovávateľky sa vzdialili na svoju obligátnu kávičku, ponechajúc dietky ich hre. Hre na slobodu. Trh. Demokraciu. Kráľu, kráľu, daj vojačka...

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Čo sa asi deje v hlave človeka, ktorý sleduje čísla? Evidenčné, štatistické, bankové... Čo ho núti urobiť krok? A ďalší... A ďalší... Istotne vidí, že nerobí nič iné, len presúva z kôpky na kôpku. Tu vezme, tam pridá. Pridá na tú, ktorá je bližšia jeho ruke. Vezme odtiaľ, kde už možno teraz chýba. Vezme odtiaľ, kde nikto nevládze brániť a presunie tam, kde si to vie sám postrážiť. Hypnoticky útrpné pohľady prelína s pocitom uspokojenia. Prečo? Načo?

 S akou myšlienkou tí ďalší dvíhajú hroziace prsty? Ku každému gestu nezabudnú dodať svoje meno. Každú svoju vetu precízne podpíšu. Nech obecenstvo sveta pocíti ich veľkosť. Veľkosť, ktorá by sa možno v rovnom súboji stratila pod prachom ich vlastnej ničoty. Jedna ruka zdvihnutá v hrozbe a druhá sa pohráva s červeným tlačidlom veľkého tresku. Ak by to tlačidlo stratil, stratil by celú ruku. A potom by sa možno poslušne postavil do radu čakateľov na invalidný dôchodok. Ale on tlačidlo má. A je VEĽKÝ. Vidíte? Skloňte hlavy, VEĽKÝ sa chystá prehovoriť. Stojí na balkóne svojej rezidencie, svojho výslnia, zábradlie mu zakrýva polovicu tela. Držte sa v úzadí. Len preboha nenazrite za to zábradlie. Len nie za zábradlie... Červeň tlačidla je jediná farba, ktorá sa jasne zračí. Všetko ostatné je sivé... Malé... Zošúverené... Ale od hrany zábradlia je to on - Pán tlačidla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 A tí, ktorí nemali a teraz majú? Hľadajú ingredienciu neviditeľna, ktorou by si natreli prsty a tak získali kľúč od všetkých, aj tých najzapadnutejších zákutí, kde ešte niečo zostalo. Malí... Upachtení... Smiešni... Poslední klauni v Cirkuse Svet. Tvária sa neviditeľne. A tá ilúzia ich bezozvyšku prehltla. Ostatní vidia. Ostatní vedia. No nerušia hľadanie neviditeľna. Majú vážnejšiu prácu. Byť ľuďmi. A súc ľuďmi prinášajú ďalších ľudí. Darujú. Seba a svoju radosť. A nepotrebujú k tomu tlačidlá, čísla ani prazvláštne pochopenie Julesa Verna. Potrebujú len seba. Aby sa po odchode z toho Cirkusu narovnali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Už nebudem čítať správy.

Dušan Labuda

Dušan Labuda

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Otvorím oči. Žasnem. A v tej radosti sa chcem podeliť. O najneobyčajnejšiu nádheru najobyčajnejšieho sveta. Zoznam autorových rubrík:  Res publicaFotoHľadanie princípovĽudské mapySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu