Poniektorí sa ponáhľajú mrazivým ránom, musia stihnúť prvé zvonenie. Posadiť sa do lavice. Otvoriť si knižky a čakať. Čakať informácie. Údajne pre život. Pre seba...
Tí istí ľudia. Kľačali vo vrúcnej modlitbe. K Pánu. K Bohu, ktorého mala tá modlitba zhmotniť v postrehnuteľnej entite. Hľadali ho, ukradomky blúdiac zrakom po stenách, upierajúc svoju nádej k oltáru.
Potom odišli. Odišli, aby vstúpili do školy. Tu ich zvedavosť vábila za volaním použiteľného. Za pochopením predloženého. Za prienikom do podstaty, do vnútorných princípov. Po hodine rozpačito vychádzajú von. To bolo ono? Krôčiky na ceste k poznaniu? No, zvážia ak zvládnu domácu úlohu...
Všetci hľadáme. Možno však je chybou, že hľadáme okolo seba. Hľadáme v kostoloch, školách, rozprávame sa ľuďmi a kladieme im otázky. Čítame knihy a hľadáme medzi riadkami. Často sme sklamaní, očakávania sa nenaplnili. Tak aspoň hľadáme dôvod.
Koho by napadlo ísť poň do 18. storočia? Veď možno tam sa to všetko stalo. Tam žili páni ako Diderot či Hollbach, Rousseau či Voltaire. Oni si predsavzali, že budú vzdelávať masy. Z ich myšlienok vzišla Encyklopédia. No pri jej tvorbe bola namieste veľká opatrnosť. Tvorili ju pre masy. Masy dovtedy nevzdelané, bez rozhľadu. A tá malá skupinka vzdelancov, ktorí disponovali poznaním, im poskytla materiál, ktorí oni tvárnili do sústa, ktoré mohlo byť stráviteľné intelektuálne vyhladovanými. Perly museli byť okresané, obrúsené, nekonečno muselo nadobudnúť formu konečna. Na myslenie ako schopnosť sa spoľahnúť nedalo, do popredia sa dostala priama skúsenosť. Zmyslová skúsenosť. Tu sa zrodilo ono „Esse est percipi". Bez zmyslového vnemu bola existencia čohokoľvek nemysliteľná. Tak sme si našli spoločného menovateľa.
Hádam by sa dal nazvať aj géniom priemernosti. Čo iné by sa dalo uviesť ako výsledok aritmetického priemeru nevzdelanej masy a vzdelanej úzkej skupinky? Tak získala platformu moderná veda a jej metodológia.
Na podobnej platforme fungovali a fungujú náboženstvá. „Čo pre vzdelanca kniha, je pre nevedomého obraz" - touto myšlienkou sa dá mnoho ilustrovať. Minimálne potreba zhmotňovať, prekladať transcendentno do pojmov materiálneho sveta. A tak prichádzame do chrámov, aby sme sa stretli s Najvyšším. A snažíme sa o materializáciu základných substancií pocitu bytia.
Možno tým, že náboženský život je systematizovaný cirkvou, pre každý úkon či udalosť existuje vysvetlenie, takýto štýl prijímania a budovania duchovna sa stal prijateľným a...čo si budeme navrávať...aj pohodlným. Existujú však prúdy, ktorých koryto zostalo nezmenené. Nemajú potrebu vysvetľovať (a tým pádom ovládať). Neorganizujú procesie, ani omše. Strážia si svoje duchovné dedičstvo. A delia sa oň len s tými, ktorí vyspeli na úroveň schopnosti poznania. Oni tiež hľadajú. No aj nachádzajú. V sebe. V indivíduu ako čiastočke Najvyššieho princípu. Prelínajú teológiu vedou a vedu teológiou. Chápu jednotu týchto dvoch inštancií a ich nevyhnutnosť pre odpoveď na akýkoľvek otáznik. A takýmto chápaním stierajú rozdiely ponímania náboženstiev a ich teologických kategórií. Život, svet a Univerzum je možne uviesť do jednotného systému podliehajúceho Zákonu príčiny a dôsledku. Stúpajú po schodíkoch vyššie a vyššie. No nie kvôli tomu, aby sa vyčlenili z masy a dívali sa povznesene zhora, ale aby sa dostali čo najbližšie k Najvyššiemu princípu. A identifikovali sa so svojim Nadja.
Existuje aj iný rozmer náboženstva, než ten, ktorý prezentuje cirkev svojim ovečkám. Mnohí sa usmejú a obrátia list. Pochopiteľne, nie je to nič, čo by sa dalo odmerať, vypočítať, či nakresliť. A tým sa nepreniknuteľne chráni. Pred hladom génia priemernosti...
