Ak niečo vystihuje pojem „zmiešané pocity", tak je to presne táto príležitosť. Človek dostane lístky na koncert svojej obľúbenej hudobnej skupiny a ten koncert má titul „Rozlúčkový"...
Je to tak po viac ako 55 rokoch na svetových pódiách sa britská rocková legenda Uriah Heep lúči v Českej a Slovenskej republike so svojimi fanúšikmi v rámci veľkolepého rozlúčkového turné "The Magician’s Farewell".
Rocková muzika je skvelá vec. Napokon vibrácie a zvuky nás sprevádzajú nie od narodenia ale už vo vnútromaternicovom štádiu vývoja, kedy plod načítava emócie a melódiu hlasu matky už vtedy si buduje vzťah a učí sa rozoznávať pohodu od stresu.
Kedysi to matky využívali pri upokojovaní svojich detí, dnes im pichnú do ruky tablet alebo mobil s rozprávkou. Aj hudba nás v rôznej forme sprevádza odnepamäti, najskôr kmeňová, v speve odovzdávajúca posolstvá a skúsenosti z generácie na generáciu, neskôr pomocou hudobných nástrojov a po objavení elektriny aj tá elektronická.
Dnes sa zážitok z koncertu javí samozrejmosťou ale málo kto si vie predstaviť tú námahu, čo za tým všetkým stojí. Hudba kultivuje, provokuje, vyučuje, chváli aj haní, málokedy zanecháva človeka chladným.
Pár slov k samotnej kapele.
Meno dostala po fiktívnom hrdinovi románu David Copperfield od Charlesa Dickensa.
Niekedy ich údajne nazývali chudobnými bratmi Deep Purple, nakoľko sa vždy umiestnili na druhej pozícii po nich v rebríčkoch hitparád.
Podľa môjho názoru, táto formácia patrí medzi najväčších ,"nezmarov” svetovej rockovej scény. Začali fungovať od roku 1969 a do dnešnej doby im právom patrí status legendy.
Mnohým rock/metalovým legendám sa nevyhli zmeny v zostavách. Niektoré z nich však napriek strate kľúčových osôb stále dokážu spraviť skvelé albumy a odohrať úžasné koncerty. Medzi také nepochybne patrí aj kapela Uriah Heep.
Zakladateľom kapely bol myslím gitarista Mick Box. Neskôr sa k nemu pridal aj Ken Hensley – hráč na klávesové nástroje, skladateľ, multiinštrumentalista.
Veľmi ma teší, že už dávno nie sú iba tieňom obdobia Davida Byrona a Kena Hensleyho. Dlhé roky sú v špičkovej forme – v ére skvelého speváka. Bernieho Shawa.
Je úžasné, že kapela na svojich koncertoch nemôže vynechať ani nesmrteľné pesničky ako napríklad Easy Livin (Demons and Wizards - 1972), July Morning, Gypsy, ale ani zľudovelý hit „Lady in Black“, ktorý je taktiež pevnou súčasťou koncertov a playlistov väčšiny rádií po svete.
Kvalita, dlhovekosť a vynikajúce živé vystúpenia (videl som ich štyri krát) mali túto kapelu zaradiť do kategórie základný kameň Britského Hardrocku. Zaslúžili by si podstatne väčšiu úctu. Sú povedal by som kriminálne nedocenení.
Čo dodať na záver. Náš slovenský rocker, Peter Nagy, v jednej piesni spieva o tom, že všetko treba robiť ako „poslednýkrát". Tá myšlienka má veľkú hĺbku, lebo práve v dnešnom veľmi dynamickom svete, plnom rôznych nástrah a desivých predpovedí, naozaj nikdy nevieme, či niečo pekné nezažívame naposledy.
Budem na to myslieť aj tam na koncerte, aby som naplno absorboval každú sekundu. Ich muzika sa v histórií určite nestratí. Ešte keby to tak bolo aj s našimi počinmi.
