Sedemdesiate roky minulého storočia mali jedinečnú atmosféru a príležitosti na vznik rockových kapiel, ktoré ešte neboli ovplyvnené vymoženosťami modernej techniky a umelej inteligencie, hudba išla zo srdca hudobníka do srdca fanúšika priamo na koncertoch a v kluboch, neskôr cez éter a rôzne nosiče, komunita rockerov sa prirodzene vytvorila na základe túžby po drsnom odkaze samotného žitia a nepodliehala módnym tlakom a komercii.
Dnes býva všetko vypočítané na efekt, prepočítané na úspech a zisk, texty sú klišé a vírus komercie sa šíri naprieč hudobnými žánrami. Je oveľa ťažšie sa dnes trafiť do priazne skutočného fanúšika rocku, ktorý má napočúvanú tú svoju klasiku a neplagiovať to najlepšie, čo priniesli do hudobného sveta všetci VELIKÁNI ROCKU...
Jednou z mála legendárnych kapiel, ktoré fungujú od svojho vzniku v 60-rokoch nepretržite až dodnes, sú britskí JETHRO TULL. Kapela vyšla z blues, prešla hard rockom, pričom si prakticky neustále uchovala svojský, rozpoznateľný, jedinečný rukopis.
Lídrom kapely je jednoznačne a neodvolateľne charizmatický Ian Anderson, ktorý možno nedisponuje hlasom ako Robert Plant, ale na druhej strane má vo svojom prejave čosi, čo nemá nikto iný. Plus je to multiinštrumentalista, skladateľ a textár.
Ja som mal česť vidieť ich koncert v Prahe v novembri minulého roku. Celý koncert bol sprevádzaný rôznorodými projekciami a animáciami. Zaujali ma archívne zábery zo starých koncertov. Úžasná bola koláž rôznych bezdomovcov, ktorá vrcholila kresbou zarasteného muža z obalu Aqualung.
Som toho názoru, že Aqualung je najlepší album skupiny, pretože stále ponúka nadčasovú hudbu, s perfektnými gitarovo-klávesovo-flautovými riffmi. Išlo o prvý album, ktorý sa dostal v USA do prvej desiatky (7. miesto). Zlatú platňu získala skupina za Aqualung už v júli 1971.
Tak ako som očakával, tento koncert ponúkol úžasné vystúpenie, ktorého jediným hercom je samozrejme Ian Anderson. Jeho charakteristická technika na priečnej flaute spolu s neustálym pohybom a harlekýnskym postojom na pravej nohe, sú neodmysliteľnou marketingovou značkou tejto skvelej kapely. Nie som si však celkom istý, či je vhodné, keď celý projekt je vždy výlučne v rukách tohto charizmatického kapelníka. Je pravdou, že nahrávky tejto formácie vyžadujú plné sústredenie, pozornosť a nie sú určené pre každé uši, pretože flauta nepatrí medzi obvyklé rockové nástroje.
Jednoznačne som bol veľmi rád, že som mal tú možnosť vypočuť si túto legendu. No a hĺbka posolstiev tejto hudby je stále strhujúca a preto s radosťou budem spomínať na výborný koncert britskej kapely, ktorá reprezentuje folk-rock, progresívny rock.
Samozrejme nostalgia je súčasťou našich životov. Silný pocit nostalgie mnou hýbal po každom rockovom koncerte legiend na ktorých som vyrastal a nabíja ma príjemnými spomienkami. Podporiť nás môže aj v čase najväčšieho stresu. Nie vždy však bola nostalgia spájaná s pozitívami. Kedysi sa o nej dokonca hovorilo ako o chorobe.
Nostalgia je však aj určitým signálom, že sa stráca niečo, čo sme mali radi, bez náhrady. Rockové legendy, o ktorých píšem, boli charakteristické veľkou hudobnou invenciou a neprinášali len svoj charakteristický zvuk, ale hlavne originalitu a nápady. Často sme im kvôli tomu odpúšťali aj technické nedostatky a chyby. Dnes, aj vďaka AI, sú hudobné skladby technicky dokonalé a bezchybné. Ale veľmi často mám pocit, že im niečo chýba… že majú ďaleko napríklad k zážitku z Jethro Tull.
Čo príde po týchto legendách ukáže čas, ten vždy prináša zmeny a nové výzvy. Očakávam teda niečo nové, očakávam mladých, lebo oni sú budúcnosť.
