Mám obavy, že si pomaly zvykáme na život na pokraji spoločenského kolapsu. Toľko sa o tom hovorí, a nič nerobí, že to už ľudia prestávajú brať vážne. Prípadne to dosť často zľahčujú otázkou: „Ale zajtra to ešte nebude, však?“
Hovorím si to nie ako zľahčovanie, skôr psychoterapiu. Keby mal kolaps prísť už zajtra, tak človek nevie, čo si počať. Nemalo by zmysel pokračovať v rozrobených veciach, ani v tomto komentári. Ak ešte máme čas, tak ešte má zmysel niečo robiť a možno sa nám podarí predísť najhoršiemu.
Žiaľ, nemožno nevidieť, že žijeme na dlh – či už energeticky, keď ničíme, čo sa dá (prostredie, pralesy, vzduch), alebo spôsobom hospodárenia s pôdou či vodou.
Je mi jasné, že život na dlh predurčuje spôsob nášho ekonomického fungovania. Všetky krajiny sveta sú zadlžené, prakticky všetky väčšie podniky využívajú úverové financovanie. Aj veľká časť domácností využíva rôzne typy pôžičiek. Pritom finančná pôžička nie je ako požičanie veci. V pôžičke človek nedostáva na použitie cudzie peniaze, ale svoje vlastné, ktoré v budúcnosti zarobí. Život na dlh je životom na úkor budúcnosti. Toto nás učí kapitalizmus. A zákonite – neschopnosť splatiť dlh znamená krach a stratu budúcnosti.
Obávam sa, že pre ľudí je budúcnosť príliš ďaleká, nevnímajú ju. Ale náš prehnane konzumný spôsob života má dôsledky aj v prítomnosti. Spôsobujeme úhyn živočíchov rozličného druhu, spustili sme klimatickú katastrofu (topenie ľadovcov), ale aj tú morálnu a demografickú. Myslím si, že rovnováha je narušená vo všetkom. Neplatí zaužívaný poriadok, neplatí zdravý rozum, neplatí úcta.
Vidím to tak, že dnešné deti sa neučia prirodzene začleňovať do spoločnosti a byť jej tvorivými členmi.
Neučia sa domýšľať dôsledky svojich skutkov a rodičia ich často chránia pred zodpovednosťou za ne.
Ale na druhej strane ich systém často okráda o detstvo, v tom zmysle, že do školstva a programov pre deti sa často vnášajú politické agendy. Deti sa častejšie stretávajú s hnevom a nenávisťou ako s hrejivými medziľudskými vzťahmi, obmedzuje sa ich pohyb na čerstvom vzduchu, v prírode, život medzi rovesníkmi bez stáleho dozoru a zasahovania dospelých. Za tento dlhodobý trend je zodpovedné aj školstvo, vystavené častým experimentom, pri ktorých sa odstraňuje všetko predošlé, bez ohľadu na to, či to bolo dobré alebo nie. Veľký problém vidím tiež v tom, že deti v školách majú málo praktickej psychológie.
Deti sa v školách v nedostatočnej miere učia spôsoby obrany pred nadmieru sebavedomými ľuďmi a pred psychologickým zneužívaním. Práve naopak, zvykajú si na to, že dominantná osoba – učiteľ – nimi môže ľubovoľne manipulovať. Zvykáme si na to, že kolektívne tresty sú normálne a že ak sa im chceme vyhnúť, musíme spolupracovať s mocou a robiť jej agentov vo svojej sociálnej skupine. Tento vzťah medzi učiteľmi a žiakmi nie je novinkou, no v minulosti mali deti viac možností tráviť čas v záujmových kolektívoch s inou sociálnou dynamikou.
Všetka česť výnimočným učiteľom, ktorí disponujú vysokou hladinou profesionality, ľudskosti a intelektuálnej poctivosti ako napríklad aj v našej SOŠ, ktorá je súčasťou Inštitútu.
Z detstva si pamätám, že sme sa učili, aby sme sa v dospelosti niečím stali a prispievali k spoločnému úsiliu. Dnes proste nie je čas na investovanie do rozvoja mladej generácie. Teda nielen žijeme v dlhoch na úkor budúcnosti, ale ani sa nestaráme o rozumné investície.
Ja napríklad vidím tunelovanie budúcnosti dlhé roky aj v oblasti penzijnej a zdravotníckej reformy. Obe majú totiž veľmi podobnú architektúru. V oboch prípadoch sa otvára trh s naším strachom a s našimi obavami. V prvom rade ide o strach zo staroby, ktorej istoty visia na nepatrnej nitôčke, a v druhom zase o obavy z choroby, ktorá môže prísť kedykoľvek. Tieto prirodzené strachy a obavy sa občas použijú ako motor nového „vynikajúceho“ biznisu.
Biznisom hýbe marketing a reklama. Ich živnou pôdou sú emócie a strach je univerzálna emócia so spoľahlivým účinkom. Na vzbudzovanie a živenie strachu nemusí byť v tom marketingu ani žiadny inteligent. Rozhodujúca je presvedčivosť.
Problémom tohto sveta je, že inteligentní ľudia sú často plní pochybností a hlupáci plní sebavedomia a presýtení svojou pravdou.
Pravdou, ktorá je „relatívna“ a v našej realite aj „väčšinová“.
Veľkým problémom sú tiež sociálne siete. Je katastrofa, aký rozmer dosiahlo dianie na nich, katastrofa, čo všetko sa tam odohráva, katastrofa, ako to ovplyvňuje život každého z nás. Siete majú veľký vplyv na tunelovanie budúcnosti (od politických cez ekonomické až k sociálnym a kultúrnym dôsledkom) – a to je nesporné.
Ale sociálne siete, ak máme na mysli tie kybernetické virtuálne, majú tú vlastnosť, že sa veľmi ľahko dajú vypnúť. Jediným ťuknutím na tlačidlo „Odstrániť“. To dôležitejšie sa odohráva v hlavách. Aj preto tie siete vnímam viac ako naše zrkadlo. Nie sú pôvodcom zla, len vďaka nim je veľmi viditeľné to zlo, ktoré koluje v hlavách. Práve preto by som sociálne siete neobmedzoval, ale zameral sa na podstatu. Na systematickú cieľavedomú výchovu. Potom sa zmení aj obsah sietí. Mám obavy, že tí, čo sa snažia obmedzovať a regulovať siete, upriamujú našu pozornosť na menej dôležité veci, ako keď sa býkovi pred nosom máva súknom.
Čo povedať na záver? Človek by sa mal vyvíjať zdravo a harmonicky. Ideálnym stavom je homeostáza, rovnováha. Ale ako vysvetliť svetovej populácii, že nerovnováha a neriadený rast určitých „buniek“ je škodlivý a napokon zabije celý organizmus?
Myslím, že to každý prirodzene chápe. Len by sme nemali do verejného priestoru púšťať toľko vábničiek a lákadiel na nesprávne cesty. Nemali by sme dovoliť biznis, ktorý žije zo zlých návykov.
PhDr. Dušan Piršel
