Nie som expert na dôchodkové systémy, ale je zrejmé, že predpokladané trendy, najmä demografické, technologické trendy, ale aj zmeny v pracovnej oblasti (nestabilita, ale aj nedostatok ekonomicky aktívnych) si vynútia reformovať existujúce systémy, ale aj existujúce prístupy. Keďže najmä demografiu vieme predpokladať už dnes je treba hľadať riešenia.
Dôvodom napísania môjho krátkeho komentára je tiež skutočnosť, že som svoju profesijnú dráhu začal v oblasti sociálnej gerontológie. Možno aj preto som si zachoval schopnosť vžiť sa do životných situácií seniorov a porozumieť im.
Vyžadujú si citlivý prístup, lebo často sú odkázaní na cudziu pomoc, ale zároveň nechcú stratiť svoju dôstojnosť ako samostatnej bytosti.
Zjavne aj preto nesúhlasím s individualistickým názorom, že každý sa má o seba starať sám a že systém starobných dôchodkov je luxus. Ako mladý človek som, a zrejme nie sám, chápal starobný dôchodok ako istú formu psychologickej spoločenskej dohody. Spočívala v tom, že väčšinu života budem pracovať a časť svojej mzdy budem odvádzať v prospech štátu formou daní a odvodov do sociálnych fondov.
Dôstojný dôchodok pre všetkých je možné zabezpečiť len fungujúcim hospodárstvom a manažovaním krajiny k prosperite.
Čo môže fungovať, je asi medzigeneračná solidarita v obraznej podobe povestných troch grošov, keď sa produktívna generácia podelí o svoju produkciu s deťmi a seniormi.
Je len otázkou, či táto deľba má byť na úrovni rodiny, širšej komunity, obce, okresu, alebo štátu. Teda ak sa chceme mať dobre ako seniori, tak by sme nemali dovoliť zdevastovať hospodárstvo a nejakým spôsobom sa postarať, aby naši nasledovníci vedeli a mali s čím hospodáriť a rozvíjať produkciu. Verím aj tomu, že mnohí seniori by radi ostali zapojení do ekonomického života, ale je nutné na to vytvoriť podmienky.
Bohužiaľ hodnotový rámec dnešnej nepríjemne akcelerovanej doby nie je pre starších ľudí žičlivý.
Napokon, možno by bolo vhodné zmeniť prístup spoločnosti k tomu, čo to dôchodok vlastne je. Nie je správne považovať ho za sociálnu dávku. Aj jeho predstava ako benefit z „poistenia“ je nesprávna. Podľa môjho názoru by sme ho mali chápať ako dividendu za celoživotný príspevok k budovaniu spoločnosti. Aj preto by dôchodkové zabezpečenie nemalo ostať na pleciach jednotlivca alebo len najbližšej rodiny, ale malo by ostať celospoločenskou záležitosťou.
Pripúšťam však, že z dôvodu stability bude potrebné vhodne namiešať aj individuálnu zodpovednosť.
Systém bude musieť byť vzhľadom na rôzne reality života ľudí čo najviac flexibilný. Sme v ére zásadnej civilizačnej zmeny a ak sa nepodarí meniť systém „bottom up“ nič dobré nás nečaká.
Dôležité bude, keď sa pozornosť spoločnosti odvráti od konzumu smerom k vyšším poschodiam Maslowovej pyramídy.
Verím človečine.
Dušan Piršel
