Vždy som bol presvedčený, že individualizmus je príliš jednostranný a spoločnosť zložená z vyhranených individualistov nemôže dobre fungovať. Na základe svojich skúseností som presvedčený, že existuje určitá forma
„kolektívnej inteligencie“, hoci si ju väčšina ľudí nemusí uvedomovať. Myslím si, že dnešný svet potrebuje „myslenie vo veľkom“, v zmysle – so širokým dosahom a zohľadnením mnohých, aj vzdialených, faktorov.
Je mi jasné, že som sa pustil do náročnej témy a už pri príprave som narazil na rôzne, aj odmietavé názory. Ide o tému, ktorá by sa mala vo svete stať predmetom naliehavej pozornosti a mnohých diskusií, no v slovenskom prostredí sa vyskytuje len výnimočne. Nemám však ambíciu len plávať po povrchu, ale chcem odkrývať aj jednotlivé vrstvy do hĺbok
ľudského myslenia.
Individualistický človek podľa môjho názoru stráca schopnosť vcítiť sa do iných ľudí. Je pohltený záujmom o svoje vlastné veci. Prehra iného ho skôr poteší, výhra vyvolá žiarlivosť. Čaro kolektívnej inteligencie je v tom, že hustejšia vzájomná prepojenosť našich myslí, vytvára priestor, v ktorom každý z nás má prístup k rozsiahlejšiemu spektru myšlienok, informácií, než v izolovanom svete s jeho obmedzeným množstvom ideí a znalostí.
Kolektívny rozum, ako sa u nás laicky hovorilo, je založený na dialógu, rozhovore, debate, polemike. Mojim želaním by bol aj pozitívny vplyv kolektívnej inteligencie (reprezentantov národa, najlepšie inteligentných odborníkov) na členov jednotlivých vlád.
Len, bohužiaľ, celkom dobrým obrazom "kolektívnej inteligencie" je naša demokracia. Jej výsledkom nie sú vždy najkvalitnejšie politické riešenia, ale často priemerné ba aj podpriemerné riešenia, presadené inteligenčne priemernými (česť výnimkám) politikmi zvolenými voličmi.
To je asi biologicky dané, proste také sú limity a distribúcia ľudskej inteligencie v populácii. Niektorí politici nie sú spravidla intelektuáli, ale ľudia so schopnosťou a bez zábran vyvolávať silné emócie a vášne. Žiaľ často nenávisť k ľuďom, ktorí majú iný názor, inú vieru, iný vzhľad atď.
Kolektívna inteligencia a na nej postavená demokracia fungovala v Európe v posledných desaťročiach pomerne dobre pri riešení rôznych krátkodobých problémov a udržiavaní mieru a prosperity v spoločnosti. Žiaľ z dlhodobého hľadiska je absolútnym zlyhaním, ako žalostne dokumentujú všetky naše politiky (a inde vo svete - v USA, Číne, sú ešte horšie) napríklad vo vzťahu ku klíme, biodiverzite, prírodným zdrojom, ale napríklad aj k finančnému systému postavenému na
bezhraničnom raste dlhov.
Kolektívna inteligencia zjavne priamo terapeutický efekt nemá, ale v prenesenom slova zmysle pomáha pochopiť atribúty vzniku a šírenia infekcie a tiež zmysel opatrení a zároveň nájsť možné východiská. Keď to tak sledujem, podstatne väčšej časti našej slovenskej populácie sa ozaj veľký potenciál vychádzajúci z vplyvu „kolektívnej inteligencie“ vôbec nedotkne z rôznych dôvodov, často od nízkeho osobnostného potenciálu, cez nezáujem až k sklonu veriť rôznym konšpiráciám, čo je nebezpečný trend.
Ale na druhej strane keby len časť populácie dalo svoj „rozšírený rozhľad“ do „služieb“ rozvoja spoločnosti, mohol by to byť výrazný posun Slovenska vrátane implicitného pôsobenia na myslenie a hodnoty zvyšnej časti našej populácie v tejto náročnej dobe, ktorú charakterizuje hodnotový absurdistan.
I napriek mnohým názorovým rozdielom si myslím, že je to práve veľkosť kolektívnej inteligencie, ktorá robí naše individuálne mozgy múdrejšími. Ak sa v kolektíve nájdu osobnosti, ktoré majú charizmu a sú spôsobilí naznačiť smer, zameranie, postoje, správanie, hodnoty, potom sa môže generovať kolektívna inteligencia.
Jednoznačne preferujem kolektívnu inteligenciu pred individualizmom, ale uznávam, že v spoločnosti je veľa výnimočných a šikovných individualistov – odborníkov v rôznych oblastiach, a títo často dávajú veľký podiel svojej inteligencie do „kolektívnej inteligencie“.
Nie je správne, keď sa téma kolektivizmu vo verejných debatách marginalizuje, lebo spoločnosť sa tak zbavuje možnosti aktívne s kolektívnou inteligenciou pracovať a využívať ju. Celkovo som však opatrný pri formulovaní všeobecných téz a nedajbože rôznych návodov. Riešenia sa musia zrodiť na mieste, mal by to byť výsledok analýzy
konkrétneho prostredia.
Dušan Piršel
