Duchovná chudoba je v každej „dobe temna“ tou najrozšírenejšou diagnózou epidemických rozmerov s prevažne ireverzibilným priebehom, ktorá sa prejavuje celkovým úpadkom kultúrnosti a duševných schopností tvoriť pozitívne východiská, čo fatálne demoralizuje osobnosť človeka a následne infikuje celé spoločenstvo demotivácou, nihilizmom, až ľahostajnosťou k vlastnému životu a jeho budúcnosti. Spravidla končí úplným rozpadom hodnotového systému a následným zánikom postihnutej civilizácie.
Kým napríklad chudokrvnosť sa dá liečiť pomerne úspešne, duchovnú chudobu ako degeneratívny proces si postihnutí buď neuvedomujú alebo nechcú priznať a preto sa odmietajú liečiť. Niektorí sa dokonca v takomto stave úpadku cítia dobre a navyše ho propagujú ako životný štýl.
Zatiaľ žiadne obdobie vývoja ľudstva sa tak samovražedne nekochalo vo vlastnom úpadku ako je to v súčasnosti a svoj výrazný podiel na tejto skutočnej pandémii majú aj niektoré masmédiá. Výsledkom je to, čo v súčasnosti prežívame…
Frustrácia fyziologických potrieb spôsobí somatické ochorenie, ignorovanie psychologických potrieb spôsobí problémy emocionálne a neuspokojovanie duchovných potrieb vedie k problémom v samom jadre osobnosti, k existenciálnej kríze, k absencii, či strate zmyslu života.
Na začiatku roka si prajeme, aby nás počas jeho trvania sprevádzalo len to najlepšie. Želáme iným zdravie, úspech či bohatstvo. No prial vám už niekto do nového roka nadobudnutie veľkého balíka duchovných benefitov? Ak nie, skúsme sa o naplnenie tohto priania sami usilovať.
Ak správne pristupujeme k duchovným hodnotám, prináša nám to úžitok v telesnom, citovom i duchovnom ohľade. Tak ako ozónová vrstva vysoko nad zemou nás chráni pred škodlivými slnečnými lúčmi, aj zdravé morálne zásady nás chránia tým, že odhaľujú nebezpečné účinky hmotárstva.
Podľa môjho názoru, duchovný rozvoj predstavuje jednu z najhlbších túžob ľudskej duše. V našom uponáhľanom svete, kde technológie dominujú každodennosti, mnohí z nás pociťujú vnútornú prázdnotu a hľadajú cestu k hlbšiemu pochopeniu seba samých. Túžba po duchovnom raste nie je len trendom, ale základnou potrebou, ktorá nás spája s naším vnútorným ja a s vyšším zmyslom existencie
Uvedomujem si, že nie je jednoduché túto tému uchopiť tak, aby som ju celú obsiahol.
Napokon filozofi, teológovia a ďalší myslitelia o nej píšu celé storočia hotové traktáty a stále nenapísali všetko. A stále neodpovedali na každú otázku, ani nevyvrátili každú pochybnosť. Ja pod duchovnou chudobou určite nemyslím hlúposť, ani nevzdelanosť. Možno by sa na tomto príklade dala v škole vyučovať nepriama úmera. Totiž čím bohatší a ekonomicky rozvinutejší štát, tým väčšia duchovná absencia resp. chudoba.
Aká je liečba. Dôležité je precitnúť a opätovne sa obrátiť k trvalým, duchovným hodnotám, a to rôznymi spôsobmi. Od tých tradičných, kresťanských, cez transformáciu rôznych ezoterických praktík s nahliadnutím do hĺbok človeka až po moderné smery pri hľadaní ducha doby.
Ako spieva Pavol Hammel: Na začiatok netreba mať veľa, stačí že sme majiteľmi cieľa. Ak tým cieľom je duchovný rast a naplnenie svojho potenciálu…
Pripúšťam, že ak sa niekto „v stave úpadku cíti dobre a navyše ho propaguje ako životný štýl“, tak to je podvedomá obrana pred trvalým a sústavným stresom. Som presvedčený, že nie je primerané vyčítať takým ľuďom, že si svoju duchovnú chudobu odmietajú priznať a odmietajú sa akokoľvek liečiť. Takýto apel je len ďalší stresový tlak, nefungoval by.
