Žijeme časy, keď má strach reálnu príčinu.
V časoch môjho detstva sme sa nestretávali s takou hrozbou terorizmu, extrémizmu a tak vysokou hladinou nenávisti. Radikalizmus a terorizmus je téma, ktorá hýbe svetom a dáva zabrať širokému spektru odborníkov.
Hrozba extrémizmu a teroristického útoku číha pomaly na každom kroku a svet sa pýta, kedy sa zobudíme do pokojného rána. Hybnou silou terorizmu môže byť aj plutónska agresia, ktorá sa rodí z pocitu ohrozenia a strachu. Títo ľudia majú nutnosť vykonať niečo výnimočné, nezabudnuteľné a veľkolepé. Smrť má akýsi druhotný efekt.
Extrémizmus vnímam ako ideológiu, ktorej základom je, že smeruje proti princípom liberálnej demokracie a právneho štátu. Je založená na odmietaní princípu rovnosti, naopak, nerovnosti medzi ľuďmi vyzdvihujú. Na základe týchto nerovností nazerajú na seba ako na vyvolenú časť spoločnosti, naopak tých druhých znevažujú kvôli ich odlišnej (rasovej, národnostnej, či náboženskej) príslušnosti. Dalo by sa dlho o tom.
Narážam na čoraz častejšie konfrontačné situácie, ktoré ovplyvňujú aj najvyššiu politiku.
Nie je to len náš problém, ale európsky a svetový. Vnímam to ako dôsledok veľkej nezodpovednosti ľudí, ktorí riadia tento svet. Bežní občania si uvedomujú, že mnohé z toho, čo sa deje, je zlé, ale nevidia vždy serióznu alternatívu. Začínajú často preto prijímať lacné riešenia, ktoré ponúkajú ľudia, nehodní toho, aby mali v spoločnosti nejaké slovo. Ak sa v spoločnosti objavujú nenávistné prejavy, napríklad vo verejných vyjadreniach politikov, tak potom ľudia náchylní k extrémizmu pochopia, že je dovolené prejavovať nenávisť a útočiť na nepriateľa. A v kontexte potreby patriť k skupine s rovnakými nenávistnými prejavmi extrémisti rýchlejšie priľnú k politikom, ktorí im to umožnia. Práve preto niektorí politici chápu šírenie nenávisti ako veľmi účinný prostriedok, ako získať moc.
Extrémizmus je ľahké identifikovať, lebo sa prejavuje jedine zlom. Niekedy sa môže maskovať dobrými úmyslami.
Totiž láska a nenásilie je svojim spôsobom tiež extrémizmus. Je však rozdiel medzi extrémizmom lásky a extrémizmom nenávisti, medzi extrémizmom obrany tisícročných hodnôt a extrémizmom presadzovania deviácií. Byť extrémistom v mene dobra je fajn, byť na druhej strane je zločin. Tomu zločinnému extrémizmu sa nedá čeliť silou, pretože o tú mu ide. Jeho cieľ je konflikt. Extrémizmus lásky má za cieľ lásku samu. Na druhej strane aj extrémizmus lásky musí siahnuť po donucovacích prostriedkoch, ak extrémizmus zla hrozí úplným zničením lásky alebo už zaútočil ako prvý.
Živnou pôdou pre extrémizmus je ľudská nespokojnosť, frustrácia, zlý životný pocit, či už objektívny, alebo subjektívny.
Sociálne siete, ale aj niektoré masmédiá, ktorým už pomaly nikto neverí, vytvárajú často podhubie pre demagógiu, xenofóbiu, neznášanlivosť, nenávisť. Ak mám byť úprimný, obávam sa, že reálna ekonomická nesloboda a informačný pretlak, ktoré charakterizujú súčasné obdobie, môžu potláčať zdravý úsudok. Ale všetko bude mať v rukách predovšetkým mladá generácia. Tá sa rozhodne, akú cestu si zvolí.
Mladej generácii by sme však my, skúsenejší, mali nejako pomôcť. Lenže ako.
Zjavne neprispievať k vytváraniu podmienok, ktoré k nemu vedú. Aké to sú? Individualizmus, bezohľadnosť, maximalizácia zisku bez ohľadu na externality (to sú prejavy nedokonalosti trhu), zameranie na kvantitu, nie kvalitu, povrchná spotreba, ignorovanie marginalizovaných skupín spoločnosti, neschopnosť viesť dialóg.
Taktiež je žiadúce odstrániť núdzu a zúfalstvo, aby čo najmenej ľudí malo pocit, že nemajú iné východisko.
