Nedostatok originálnosti, autenticity smeruje k povrchnosti.

Ak niečo skutočne vystihuje súčasný trend v oblasti médií, kultúry a životného štýlu, tak je to určite povrchnosť a skratkovitosť. Povrchnosť v názoroch. Povrchnosť vo vzdelaní. Povrchnosť v humore. Povrchnosť vo vzťahoch. Ale predovšetkým povrchnosť v zásadách. Najhoršie dôsledky má povrchnosť voličov, povrchnosť v politike sa stala normou.

Slovenská politika, tak ako všade vo svete, sa posúva od hodnôt k povrchnosti. Som smutný z toho, že  koľko zástupných tém dokáže zatieniť podstatné riešenia.

V každom prípade povrchnosť je odrazom hektickej doby a času v ktorom žijeme a naše duchovné a psychické spracovanie množstva podnetov vedie k multitaskingu, ktorý sa najlepšie odráža v krajnej podobe v ADHD. Možno
sa spoliehame na referencie celebrít, namiesto toho aby sme si urobili názor sami, hoci vieme, že ide o dobre zaplatenú reklamu. Masovosť a povrchnosť je skrátka všade okolo nás.
Krížovku nelúštim z hlavy, ale to, čo neviem, nájdem v mobile. Knihu nečítam, lebo obrazovky mi to nahradia. Niekedy je dobré vidieť len povrchové štruktúry, ktoré zakrývajú zhnité jadro a na to sa možno spoliehajú elity, ktoré nám ponúkajú obal, textúru, odlesk a nepúšťajú nás pod povrch zámerov a stratégií. Väčšina z nás sa necháva vábiť
rýchlymi a povrchnými až skratkovitými udalosťami a heslami, programami a zastieracími manévrami, veľakrát stratégovia pošepnú zástupné problémy a udalosti, ktoré účinne odvedú pozornosť od podstaty. Pri postupujúcej
digitálnej demencii sa to bude dariť čoraz jednoduchšie a o pár generácií budeme bezbreho hltať virtuálnu realitu a produkty umelej inteligencie v náručí humanoidného robota, nahrádzajúceho teplo domova.

Príznakom  povrchnosti je aj to, že sa nepočúvame. Nemáme na to čas a trpezlivosť, a vlastne ani návyk. Vidíme to ako kultúru komunikácie v hlavných médiách. Skákanie do reči je normou, lebo dnes v médiách nejde o to, aby človek povedal niečo múdre a hodnotné, čo divákom ostane v mysli, ale ide o to, zaujať v médiu čo najväčší čas a priestor, čo
najväčší diel pozornosti diváka upútať na seba a svoje problémy. Presne takto fungujú aj sociálne siete. Dávajú nám veľa príležitostí, ako prezentovať svoju osobu a svoj „status“ a máme veľa možností, ako na statusy iných reagovať. Učia nás merať svoju úspešnosť kvantitatívne – počtom palcov, komentárov, zdieľaní… ako keby sa spoliehali na
dialektický Zákon prerastania kvantity do kvality. V tomto prípade však slovo „kvalita“ nenesie v sebe jednoznačne pozitívny podtón a nemusí znamenať zákonitú zmenu k lepšiemu.
Ako liečiť komunikačnú povrchnosť?
Nuž, ako jednotlivci máme málo možností, ako zvrátiť trend. Nerobme si ilúzie, že hoci takýmto webovým portálom môžeme zmeniť prístup školy, médií a sociálnych sietí. Nemusíme sa však zaradiť do davu a nemusíme povrchnosť prevziať aj za svoju osobnú normu. Prvým krokom je, že sa zbavíme zlozvyku všetko počuté ihneď hodnotiť a reagovať podľa schémy „dobrý-zlý“ (priateľ-nepriateľ). Doprajme sebe, aj svojmu partnerovi, čas na dokončenie myšlienky a pochopenie jej významu. Prvým liekom na povrchnosť je to, že sa budeme viac navzájom počúvať a zdržíme sa
predčasného rozprávania.

V kontexte môjho komentáru mi prišli na um dva citáty slávnych ľudí, so vzájomne zdanlivo rozporným významom.
Prvý je od Leonarda da Vinci: „Netrpezlivosť, rodná sestra hlúposti, obdivuje rýchlosť a stručnosť.“
Druhý je od Williama Shakespeara: „Stručnosť je matkou vtipu.“
Zrejme je potrebné hľadať riešenie v dialektickej jednote a smerovať k stručnému vyjadreniu dokonalej hĺbky pochopenia. Naša doba trpí tým, že sa kamsi ponáhľa. Nemá čas čítať dlhé texty, čo je horšie, uši nemajú
čas počúvať druhých až do konca vety, a čo je ešte horšie, hlavy už vôbec nemajú čas premýšľať o tom, čo počuli. Okolie nás učí len reagovať. Hoci hlúpo, ale čo najskôr.

Aby som však nepôsobil príliš negatívne, určite  existuje veľké množstvo kvality a nepovrchnosti, len to nie je tak komerčne zaujímavé.

Dušan Piršel