V ostatnom čase sa v médiách stretávam s komentármi, ktoré znevažujú celý jeden odbor medicíny – geriatriu. Chápem to ako súčasť širšieho mediálneho ťaženia proti starým ľuďom, ktorých určité politické sily čoraz častejšie vykresľujú ako príťaž spoločnosti.
Staroba sa čoraz častejšie neprávom stáva podceňovaným a marginalizovaným životným obdobím a spája sa s ňou celý rad predsudkov a stereotypných očakávaní. Starším ľuďom sa často prisudzuje status menejcenných, neschopných, chorých a pre spoločnosť nezaujímavých objektov. Spoločnosť vníma seniorov často ako príťaž, degraduje ich dôstojnosť, čo vedie k strate sebaúcty ako aj úcty k životu vôbec.
Je dôležité dôverovať a povzbudzovať seniorov, aby sa tlakom spoločnosti aj aj vlastným pričinením nestávali „zbytočnými“ Aby sa sami nevkladali sa len do pozície tých, ktorým treba pomáhať, ale aby aj oni boli pre spoločnosť užitoční.
Pripúšťam, že dôstojnosť v starobe je, vzhľadom na objektívny stav človeka, pomerne jednoduché pošliapať a znevážiť, ale nie je možné starobu vymazať, nerešpektovať, ignorovať. Dôstojnosť človeka vnímam ako psychologickú ochranu. Ako niečo, čo spôsobuje, že život človeka je posvätný, vzácny, jedinečný a neopakovateľný.
Keď urobím ponor do sociálnej reality tak nikde v minulosti nenachádzam spoločnosť alebo kultúru, ktorá by bola taká individualistická ako naša. Vždy bol človek členom rodiny, klanu, kmeňa, stavu, až potom bol jedincom s individuálnymi potrebami. To sa týkalo aj privilegovaných vrstiev (šľachty) a ich vari ešte viac. Vo väčšine kultúr existovala silná väzba na predkov a úcta k nim. My to síce vnímame ako úctu k zosnulým predkom, ale presne na toto smerujem svoju dnešnú otázku:
Patrí človeku úcta až po smrti?
V minulosti nebolo neobvyklé, že ľudia posudzovali svoje činy virtuálnou perspektívou svojich predkov. Nuž, podľa teistických svetonázorov sa spravidla verilo, že po smrti sa ľudia zase zídu s predkami a budú možno musieť niečo nepríjemného vysvetľovať, keby nedbali na poslednú vôľu svojich blízkych. Mám dojem, že na dnešnú dobu by bolo priliehavé úslovie „zíde z očí, zíde z mysle“.
Myslím, že láska je tá kvalita, ktorá vytvára vzťah a spojenie, ktoré nie je závislé od priestoru a času, pretrváva. Aj keď je človek ateista, ale má svojich rodičov úprimne rád, svojou úctou a plnením ich „posledných“ prianí vyjadruje túžbu, aby naďalej boli prítomní. Respektíve si tak psychologicky udržuje virtuálnu ilúziu ich prítomnosti.
Súčasná individualistická doba znevážila a roztrhala tieto väzby.
Kde hľadať riešenie?
Potrebujeme si uvedomiť, že prehnaný individualizmus je porucha osobnosti a že individualistovi sústavne niečo chýba. Potrebujeme sa naučiť vnímať, že sme súčasťou mnohých živých systémov a dobrým začiatkom by bolo to, aby sme začali vnímať, že sme pokračovaním svojich rodičov.
Život je často krásny a plodný, ale smrti sa človek aj tak nevyhne. Nemôžeme ju premôcť, podplatiť ani prehovoriť. No víťazstvo je aj to, keď sa ňou nedáme zaskočiť, šokovať, a keď sa jej pozrieme do očí dôstojne.
K starobe neoddeliteľne patrí aj zomieranie. Je to iný pohľad na túto otázku, z inej perspektívy, keď už človek vie, že „dni má spočítané“. To by si zaslúžilo samostatný komentár.
Aké posolstvo teda napísať o dôstojnosti k starobe?
Náš vzťah k tejto otázke je zrkadlom „zmyslu života“, zmyslu existencie celej spoločnosti. Smrť a staroba ako keby nepatrili do reality a kontextu celého politicko-ekonomického systému. V jeho rámci preto táto otázka nie je riešiteľná.
A úplne na záver. Možno by bolo zaujímavé zamyslieť sa nad tým, aby prípadne tzv. tieňové vlády akejkoľvek opozície rok pred voľbami cestovali a spoznávali systémy iných rozvinutých štátov, napríklad aj v tejto sociálnej oblasti a plní inšpirácie sa vracali do vlasti zlepšovať postavenie aj našim seniorom. Máme im čo vracať...
