Žijeme neosobnú a plytkú dobu a ja si kladiem otázku. Čo je tou najdôležitejšou substanciou, bez ktorej by sme nedokázali existovať (a podotýkam, že nie iba vegetatívne byť či konzumne spotrebovávať, ale skutočne žiť)?
Identifikujem sa s názorom, že tou substanciou môže byť mentálna dehydratácia. Ide o stav, keď ľudské myslenie a intelekt je odstrihnutý od životodarnej tekutiny poznania, kultúrnosti, vzdelanosti a múdrosti. Tento termín vyjadruje tiež plytkosť a povrchnosť, ktorá je prítomná v celej spoločnosti a ku ktorej, žiaľ, veľmi silne podnecuje aj komunikácia na sociálnych sieťach, ktorá prakticky nahradila skutočnú medzi osobnú komunikáciu.
Ďalej na to vplýva povrchnosť v prístupe k poznaniu, ktoré nejde do hĺbky, ale encyklopedicky kĺže po povrchu. Dnešný človek vie veľa o ničom a málo o podstatnom, kým predtým sa vzdelanosť zameriavala na hlboké poznanie v niečom, čo však bolo podstatné. Preto musí byť dôležitou úlohou výchovy a vzdelávania naučiť človeka rozumieť svetu, prírodnému i kultúrnemu. Je kľúčovou úlohou urobiť z pohybu človeka po svete, teda z pohybu v problémových situáciách, proces rešpektujúci základné etické pravidlá, pritom rešpektujúci aj samotnú prírodu pristupujúc k nej s úctou (ak už nie ako k seberovnému, tak s vďačnosťou za všetko, čo nám ponúka a čo nám tisíckrát prepáčila).
Verím, že vzdelaný človek má väčšiu šancu byť aj dobrým a slušným človekom, aj keď je na svete množstvo vysokovzdelaných a inteligentných gaunerov. Vzdelanie otvára bránu do sveta tajomstiev, dáva človeku krídla a poskytuje vyššie šance na uplatnenie v živote. Treba ho však chápať komplexne a vedieť ho dobre zúročiť. Vzdelaný samozrejme nielen vo vlastnej odbornosti, ale aj v sociálnych zručnostiach, empatii, solidárnosti.
Mať kopu informácií o všeličom možnom ešte neznamená byť vzdelaný, iba informovaný. Vzdelanie je aj kultivácia duše až na najvyššiu možnú mieru. K mentálnej dehydratácii zaraďujem aj nedostatok múdrosti. Múdrosť je v prvom rade schopnosť prežiť plnohodnotne svoj život. Je to schopnosť vyberať si len tie veci, ktoré slúžia k životu, rastu a rozvoju, a odmietať tie, ktoré nás vedú smerom opačným.
Na to, aby sme toto boli schopní urobiť, potrebujeme poznanie. Je veľa foriem poznávania. No najlepšou formou poznávania, ktoré vedie k múdrosti, je láska. Som presvedčený, že múdrosť a kreativitu treba sústavne manifestovať. Najmä priamo o MÚDROSTI a nevzdelanosti odporúčam písať viac. Snáď sa v tom niektorí politici nájdu a urobia seba pokánie a sebareflexiu. Vodcovia a lídri národ posunú k prosperite len vtedy, keď budú múdri a nesebeckí, nie naopak – hlúpi a sebeckí.
Na záver mojej úvahy si dovoľujem upozorniť, že sú mnohé prípady inteligentných ľudí, ktorí chladnokrvne zneužívali moc, dokonca boli schopní zabíjať v mene myslenia a vedy. Veď si len spomeňme na nacistických lekárov, ktorí boli schopní zverských činov. A preto mi napadá, že ani poznanie, myslenie, intelekt a vzdelanosť nestačia.
Neviem sa zmieriť s ľudskou zákernosťou či konzumným trendom, ktorý prevláda nad základnými hodnotami ľudskosti.
Ľudskosť je predsa tou najzákladnejšou životodarnou esenciou nášho bytia. V tejto súvislosti ma zaujal názor môjho priateľa publicistu, ktorý mi napísal: Keď som študoval správanie bežeckých kmeňov v Afrike či Mexiku, tam asi o vzdelanosti nemôžeme hovoriť, dokonca by sme mohli spochybňovať aj ich poznanie či intelekt, a napriek tomu dokázali nazerať neuveriteľne hlboko do človeka a zároveň riešiť problémy metabolizmu či zdravovedy, aké u nás musia riešiť niekedy vedecké ústavy. Toľko stanovisko.
Ľudstvo sa dostáva do čím väčšej seba deštrukčnej zóny. Výstup je jedine ak ľudstvo začne smerovať svoj výkon opačne, teda vytvorenie normatívnej etiky, záchrana psychického a fyzického zdravia ľudstva, záchrana planéty, záchrana energetického zdroja, záchrana vesmíru.
Veľmi by som si želal, keby sa podarilo zhotoviť bombu lásky, zariadenie dosť silné na zničenie všetkej nenávisti, sebectva, chamtivosti, na zničenie vlastností, ktoré devastujú našu spoločnosť.
