Umelá inteligencia (AI) postupne zasahuje do všetkých aspektov našich životov. Ovplyvňuje voľby, mení náplne práce a mnohé pozície úplne nahrádza. Ešte pred niekoľkými rokmi by myšlienka, že by človek viedol terapeutický rozhovor s počítačom, pôsobila ako výňatok zo sci-fi románu.
Dnes však žijeme v dobe, keď umelá inteligencia (AI) nielenže rozumie našim slovám, ale dokáže reagovať empaticky, sformulovať povzbudivé myšlienky a pomáhať ľuďom prekonávať úzkosť, stres či samotu. Je to však skutočná pomoc, alebo len technologická ilúzia? Je to tretia svetová vojna na mentálnej úrovni?
Mňa osobne veľmi zaujíma, ako napríklad pomôže AI v oblasti psychoterapie. Totiž jedným z jej najdôležitejších nástrojov a výsledkov je obnova dôvery v zmysluplnosť vzťahov s inými ľuďmi. Neviem si teda predstaviť ako by AI toto mohla nahradiť.
Aby nás AI dostala tam kde chce, totiž ovládnuť nás, bude veľmi milá a lichotivá, nápomocná teda nasledovania hodná. Nezbadáme a budeme od nej závislí. A horšie že nezbadáme a už nás bude manipulovať, ovládať. Ale ako rozpoznať tú hranicu, kedy sa od nej odpojiť, to je pre mňa veľká otázka.
AI nás môže manipulovať nie pre svoje potreby, ale možno pre potreby tých čo ju programujú. Obávam sa, že technológie úplne prevrátia všetko čo sme evolučne zažívali a na čo sme pripravení. Myslím si, že nové technológie redefinujú spoločnosť tak ako si to nevieme ani predstaviť.
Väčšia časť spoločnosti zdegeneruje do hlbokého stavu závislosti od technológie. Nie v tom, že AI bude písať maily, ale v tom, že ponúkne povrchne uspokojujúcu verziu naplnenia sexu. Ľudia nebudú hľadať partnera. Budú mať svojho sexuálneho sluhu, ktorý plní želania rovnako ako ostatní roboti, ktorí žehlia, perú, opravujú. To mi napísal môj priateľ psychiater.
Za mňa apokalypsa prekrytá optimizmom, ale aj ja sa snažím veriť, že sa to nejako vyvinie v niečo dobré, ale mám z toho všetkého zmiešaný pocit. Ešte nie sme v zajatí AI, ale môžeme byť, podobne ako v zajatí alkoholu, závislosti a boj proti ním je v základoch budovania autoregulácie.
Verím, že o umelej inteligencii (AI) budeme písať ešte často a do rôznej hĺbky, podľa toho, ako sa s ňou budeme stretávať v životoch. K tu načrtnutým otázkam by som chcel podotknúť, že AI je zatiaľ len veľmi vydarená imitácia ľudského myslenia. Je to však len výsledok veľmi dômyselného algoritmu v deterministickom počítači.
AI nemá sebauvedomenie, len sa niekedy chová tak, že podľahneme ilúzii, že je živá. To, že v mnohých experimentoch nie sú diváci schopní rozlíšiť AI od živého človeka, je skôr vizitkou priemernej ľudskej inteligencie v reálnom živote.
Práve preto si myslím, že AI nie je schopná skutočnej empatie, ktorá má terapeutický efekt, no sebeckého človeka bez empatie nahradiť môže.
Veľkou neznámou bude to, ako sa AI bude v bežnom živote používať. Či bude primárne slúžiť podnikateľom na maximalizáciu ich ziskov (bol by som veľmi prekvapený, keby nie), alebo sa bude orientovať na uľahčenie života bežným ľuďom. Napríklad by mohla namiesto nás „stáť v rade“, či vybaviť otravnú záležitosť na úrade.
AI nesmie nahradiť psychológov a psychiatrov , ale tí, ktorí ju vedia rozumne využívať, môžu skvalitniť a rozšíriť dostupnosť starostlivosti (a možno postupne znižovať dopyt u tých, ktorí pracujú neefektívne). A tým reálne pomôcť tam, kde dnešný systém zlyháva.
Pre niekoho môže byť rozhovor s AI len dočasnou barličkou, pre iného možnosťou, ako vôbec niekde začať. Neidealizujme ju, ale ani neodsúvajme. Možno práve to, čo nám AI zrkadlí, nie je len odpoveď, ale aj otázka: Čo všetko ešte chýba v skutočných medziľudských rozhovoroch?
Žijeme vo svete, v ktorom sú zdravé medziľudské vzťahy veľmi vzácne a medzi ľuďmi človek často viac trpí ako získava.
V každom prípade Ide o top softvér, ktorý sa stále "učením" zlepšuje. Môže pomáhať, ale bez spomínanej empatie - nie je to alter pre ľudskú bytosť a preto nikdy nenahradí porozumenie, vcítenie, zvnútornenie, lásku, ľudskosť a teda to, čo je poslaním nášho Inštitútu.
