Každodenná rutina nás udržuje v ilúzii, že prítomnosť je večná, len sa cyklicky opakuje. Je už taký paradox, že človek si skôr na tých druhých – na svojich rovesníkoch všimne ako letí čas a ako zanecháva kruté a nevyhladiteľné stopy na všetkom, čoho sa dotýka.
Cítim nostalgiu a smútok. Ikony, na ktorých sme vyrastali, starnú a ja chcem veriť tomu, že ich odkaz tu zostáva navždy.
Rozlúčky a straty sa bojíme. Celá spoločnosť je tak nastavená – všade sa oslavuje život, produktivita, v každom televíznom programe ide o to, že všetko bude lepšie, krajšie, zdravšie. Nehovorí sa však, že vrásky sú v poriadku, že starnutie je prirodzenou súčasťou života.
Hoci si to človek nepripúšťa, rozumu je jasné, že všetci máme svoju „dobu exspirácie“. Týka sa to aj rockových kapiel. Veľmi dobre to kedysi, keď bol ešte oveľa mladší, vyjadril aj Pavol Hammel v piesni Keď odchádza kapela:
Už nám nič iné neostáva,
len aby sme sa zbalili,
zapadla prachom naša sláva,
svoj pohár sme si vypili.
Už naša pieseň nepobeží,
vlasy nám môžu vypadať,
nikomu na nás nezáleží
a nikto nás už nemá rád.
Keď odchádza kapela,
slzy v očiach máš,
keď s klobúkmi do čela
hrajú trauermarš.
Myslím, že to bolo v roku 2023, keď ukončila svoju činnosť moja obľúbená kapela KISS. Bol som na rozlúčkovom koncerte v Prahe. Skupina Kiss sa zrodila v New Yorku, na 23. ulici, a to presne pred polstoročím. „Bude nám cťou a poctou ukončiť svoje turné práve v Madison Square Garden, desať blokov a 50 rokov od miesta, kde sme začali,“ uviedla kapela vo vyhlásení. A ukončila tým svoj dlhý kolobeh životných cyklov.
Pokiaľ sa nemýlim, svoju činnosť ukončila aj Whitesnake anglická hardrocková skupina, ktorú v roku 1977 založil bývalý spevák skupiny Deep Purple, David Coverdale.
Ian Gillan priznáva: „Vidím už len na 30 %“ – Koniec Deep Purple je možno bližšie, než si myslíme.
S lístkom vo vrecku sa už teším na koncerty legiend ako The Sweet a Judas Priest. Skľučuje ma predstava, že by to zas mohlo byť „naposledy“. Ale znovu mi prichádza na um text Pavla Hammela: „Kým mi Pán nezhasne, tak je to úžasné A čo ma po tom čo bude potom .....“
Rozum chápe, ale srdce napĺňajú emócie nostalgie a smútku.
Ale taký je život. A legendy rocku odchádzajú tak, ako celý život žili – vo výbuchu tvorivej energie, ako hviezdy – supernovy. Možno je to aj vhodný príklad pre nás a naše profesionálne kariéry. Aby sme vedeli, kedy a ako odísť, aby si naše „publikum“ pri našom odchode radšej potajomky utieralo slzy, než by mali s uľahčením potláčať šťastné úsmevy.
Čo bude ďalej neviem. Nie som dojmológ ani prognostik. Možno novo rodiacim sa rockovým kapelám bude v krátkej budúcnosti konkurovať AI, ktorá vyhodnotí tie najkomerčnejšie tóny a namixuje potenciálne najúspešnejšie skladby, ale živého gitaristu, speváka, bubeníka nikdy bez emócií nenahradí.
Ak tento môj krátky komentár pomohol otvoriť oči, srdcia a načúvať, tak to malo zmysel.
