Žijeme v dobe, ktorá je preplnená informáciami, reklamami a zábavou. Každý kúsok z tej mozaiky sa snaží upútať našu pozornosť a preto svoj obsah podfarbuje naliehavosťou. Je čoraz náročnejšie sa v tom orientovať…
V ostatnom čase čítam, že Slovensko patrí medzi rýchlo starnúce krajiny Európskej únie a progresívny nárast rôznych typov demencií predstavuje nielen vážnu medicínsku, ale aj spoločenskú hrozbu.
Demencia je pritom iba jedným z prejavov – s vyšším vekom rastie aj výskyt onkologických, kardiovaskulárnych, neurologických a ďalších chronických ochorení.
Svoju profesijnú rolu som začal v oblasti sociálnej gerontológie, tak ma tieto informácie zaujali a motivovali ma zamyslieť sa.
Vnímam to tak, že samotné predlžovanie života je, samozrejme, pozitívnym výsledkom medicíny a životnej úrovne. Máme sa oproti 1989 roku lepšie. Problém Slovenska však spočíva v tom, že sa súčasne stretli tri nepriaznivé procesy – dlhodobo nízka pôrodnosť, dlhodobý odchod veľkej časti mladých a vzdelaných ľudí do zahraničia a nedostatočný prílev novej pracovnej sily.
Výsledkom nie je iba zvyšovanie priemerného veku obyvateľstva, ale najmä zmena pomeru medzi ekonomicky aktívnou populáciou a ľuďmi vo vyššom veku. A práve toto bude čoraz väčšou výzvou pre zdravotníctvo, sociálnu starostlivosť aj dôchodkový systém.
Slovensko má navyše nevýhodu v tom, že tento demografický náraz prichádza pomerne rýchlo, pričom zdravotníctvo už dnes zápasí s nedostatkom lekárov, sestier a ďalších zdravotníckych pracovníkov. Preto mám obavy, či systém tento vývoj zvládne a nepovažujem to za negativizmus, ale za úplne legitímnu otázku. A som presvedčený, že nezvládne. Odchod kvalifikovaných lekárov a sestier sa nezastaví.
Úplne zabrániť starnutiu populácie samozrejme nemožno. Dá sa však výrazne zmierniť jeho dopad. Potrebovali by sme dlhodobú rodinnú a bytovú politiku podporujúcu mladé rodiny, vytvárať podmienky, aby mladí a kvalifikovaní ľudia mali dôvod na Slovensku zostať alebo sa vrátiť, rozumne nastaviť pracovnú migráciu a súčasne pripraviť zdravotníctvo a sociálny systém na podstatne väčší počet seniorov.
Za mimoriadne dôležité považujem posunúť pozornosť od samotného „predlžovania života“ k predlžovaniu života v zdraví a sebestačnosti. Prevencia, včasná diagnostika, geriatria, neurologická a psychiatrická starostlivosť, rehabilitácia, domáca a komunitná starostlivosť budú mať čoraz väčší význam. Nemôžeme očakávať, že všetky dôsledky starnutia populácie vyriešia nemocnice. To znamená spoluúčasť a prevencia.
Aj podľa odborníkov hlavný problém je ukrytý v našich hlavách, zmeniť životný štýl, nepodliehať nezdravým trendom si vyžaduje aktívny prístup k životu a to je niečo, čomu fandí zanedbateľná menšina obyvateľstva. Takmer polovica prípadov demencie je spôsobená nezdravým životným štýlom, ale aj napriek tomu, to ľudí nepresvedčí, aby urobili zásadné zmeny vo svojom živote.
V žiadnom prípade nechcem manifestovať katastrofický scenár, ale je žiadúce kvalifikovane predvídať demografický vývoj. Z môjho pohľadu je potrebné počítať aj „s krachom“. Pretože to nezmení 4-ročné vládnutie reformnej vlády, na to je potrebný 20-ročný smer a súvislá práca. A môže sa to všetko zrútiť aj kvôli spoločenskej prázdnote a mase nevzdelaných ľudí. Mnohí nikdy nepochopia podstatu svojho omylu a smerovania.
A práve preto je potrebné o tomto hovoriť dnes, keď ešte máme priestor pripraviť sa najhorší scenár a zmierniť ho a nie až vtedy, keď sa jeho dôsledky naplno prejavia.
Starnutie je ako to oko hurikánu, kde naoko sa nič nedeje, ale za horizontom nás to môže zmiesť, lenže každý štát je ako veľká zaoceánska loď, ktorá často reaguje na zmeny kurzu pomaly.
A preto sa pýtam, či existuje na čele ktorejkoľvek strany skúsený lodivod, aby vedel nastaviť kurz už teraz ? Treba si uvedomiť, že hovoríme o procesoch, ktoré sú veľmi dlhodobé a viacnásobne presahujú bežné „volebné obdobie“.
Riešenie problémov, ktoré som tu načrtol, sa zriedka odzrkadlia vo volebných programoch strán, lebo máloktorá strana má dlhodobejšie politické plány než len po najbližšie voľby. Ešte menej strán, ak vôbec nejaká, si uvedomuje, že tieto problémy sú príliš veľké sústo na „koaličnú“ stranu a že si ich riešenie vyžaduje dlhodobú celospoločenskú dohodu celého politického spektra.
Ak nám na riešení takýchto veľmi dlhodobých problémov skutočne záleží, mali by sme sa orientovať na politické strany, ktoré takýto široký konsenzuálny prístup apriorne neodmietajú. Naopak, mali by sme odmietnuť politikov, ktorých hlavnou agendou je negácia a konfrontácia.
