Tragédia, ktorá sa odohrala V základnej škole v Staškove okres Čadca vniesol napätie do našich osobností. Veľmi, veľmi smutné. Žiaľ, agresivita a špinavé zlo sa nalievajú do spoločnosti v obrovskom meradle tak, že sa to už nevie menej škodne "vsiaknuť" okrem niektorých politikov, ale aj ďalšieho pôsobenia iných, pseudo kultúrnych vplyvov.
Dnes samý negativizmus, strašenie, beznádej, samovraždy, vraždy, vojny. Mladí musia byť silní, aby to ustáli.
Tento hrozný čin je len jeden z viditeľných vrcholov deštrukcie spoločenského systému, ktorého sme súčasťou. Ekonomika našej kapitalistickej spoločnosti potrebuje, aby sme boli individualisti, ktorí hľadajú šťastie v konzume. Takto nás vychovávajú od mala všetci. Školy, šport, kultúra, reklamy, médiá, všetko okolo... Kto nekonzumuje, nemá pre spoločnosť hodnotu. Takže nie tí, čo tvoria (tí sú nahraditeľní), ale tí čo konzumujú sú dôležití.
Áno, svet, v ktorom žijeme, nemožno nazvať dobrým. Ale aj my sme jeho súčasťou, je to aj naša vina.
Kde hľadať príčiny. Odľudštený, falošný a pokrytecký systém plný kvetnatých hodnôt, póz je len zásterka tvrdej reality. Glorifikácia schopných a úspešných, krásnych a bohatých bez ohľadu na odvrátenú stranu úspechu!
Len jedna vízia ovládla tento svet – mať stále viac.
Kritický rozum nahradzujú emócie, nekorigovaný subjektivizmus. Je to závažný (ne)kultúrny fenomén lokálne, regionálne (Európa) i globálne.
Patrí medzi znaky degradácie súčasnej ľudskej civilizácie, žiaľ. Riešenie je pokúsiť sa o návrat zdravého rozumu, kritického myslenia a všeobecne prijímanej morálky, veľmi blízkej, prípadne zhodnej s tou kresťanskou.
Počnúc výchovou v rodine, cez občiansku výchovu etickú výchovu od prvej triedy základnej školy.
Toto riešenie vyžaduje strategický pohľad dopredu a spoločne zdieľané presvedčenie skupín, spoločností, národov a kontinentov, že budúcnosť ľudstva, ak vôbec, môže zaistiť len jednoznačná orientácia všetkých na tzv. spoločné dobro.
My asi môžeme urobiť len to, že ostaneme ľuďmi.
Píšeme, hovoríme propagujeme ľudskosť, humanitu, ale niet uší, ktoré by to počúvali, niet mozgov, ktoré by to pochopili a niet rúk, ktoré by prestali vyrábať zbrane či už slovné alebo tie kovové.
Mrzí ma, že niektoré médiá všade okolo nás rozosievajú nenávisť. Aký ďalší dôkaz potrebujú zodpovedné osoby, že činnosť niektorých médií je nie vždy spoločensky prospešná.
Školská dochádzka je u nás povinná. Deti v školách musia byť v bezpečí. A životy našich detí sú vyššou hodnotou a prioritou ako pochybne interpretovaná „sloboda slova“ aj ako „ľudské právo“ získavať živobytie šírením občasných bulvárnych správ a naháňaním „klikov a zobrazení“.
Mňa na tom zaráža ešte jedna vec. Predstavme si, že by sa ten chlapec vedel lepšie ovládať a že by k tým vraždám teraz nedošlo. A že by to zvládol aj na vysokej škole a vyštudoval by napríklad medicínu. Mal by v rukách ľudské životy, s touto impulzívnosťou a pomstychtivosťou....
Keď v škole, začnú deti pravidelne navzájom páchať násilnosti, znamená to, že niečo robíme zle my dospelí. Nechcem zľahčovať tento útok, ale ani vojny s miliónovými obeťami nezabezpečili totálne odzbrojenie. Sme jednoducho nepoučiteľní.
