Zaslúžime si to, sme bezmenní tajtrlíci režimov.
Čo môže už byť horšie? V istom veku je to inkontinencia, tí, čo sa nedožili, mali aj nemocničné trápenia. A tí, ktorí sa ani tých nedožili sú (možno aj) s poctami odprevádzaní onedlho tiež mŕtvymi. Ak nemajú na kytice, so záverečnými rečami. Pristavia sa, a ak majú predchodcov v bratislavskom Slávičom údolí prejdú okolo milovaného a preklínaného Alexandra Dubčeka a posunú sa s mnohými ďalšími, ktorí ich prežili, možno aj hore k "pánovi ministrovi" Langošovi. Nie, on nespí "večný sen" o statočných rodákoch medzi predsedom národného výboru, bývalými ministrami a arizátormi, udavačmi aj čestnými komunistami, ak takí vôbec niekedy existovali. Aj so zabávačmi zo slovenského šoubiznisu (ach bože, prebože, sme skutočne najsvetovejší komici aj tragédi svojich smiechov cez slzy. "Lebo áno, my sme sa snažili, ako sme vedeli, hoci niekedy sme nechceli tušiť ani to, že oni nevedia". A vŕšime sa. Na dokladačoch tovaru, predavačoch zmrzliny a biednych upratovačkách.
Predvádzame sa, bezmenní, veď málokto zistí, že sme to my, sami hrdinovia nočných snov o prvých medzi prvými. Bojíme sa. Takí sme my, "geroji" všetkých čias, veční slovenskí tragikomici.
Ani v istom veku nie je inkontinencia to najhoršie.
