Ak je niečoho veľa, je toho dosť. Ako dobré a zlé a ešte nevedomé závany sa povaľujú krajinou, ako slaboduchý vietor žijú s odporným mľandravým a trvalým zápecníctvom. Takú ťarbavosť myslenia hneď tak nevidíš.
Miešajú sa zradcovia s niktošmi, cirkusové bábky s vyrehotanými tárajmi a krikľúňmi akoby bez poňatia o šírom svete si obliekajú čudné obnosené saká. Bývalé saká, lebo je to v móde, len Petronia nikde niet, stratil sa (veď ani Rím už nie je čo býval).
Nevieme, zdá sa, že je to stále nič o ničom, hoci nás to v tomto čudnom polosvete položivých ani nemá veľmi čo zaujímať a onedlho budeme umierať stále nevedomí, nevládni znášať očistec tupcov.
Tak prečo, pre koho, pre akú ďalšiu svetovú rozprávku a pre akého boha?
Veď nevieme ešte nič ani svojom tele a hráme sa na vesmírnych hrdinov, žiaľ, netušia to ani tí, ktorí majú osvojených lekárov s platenými súkromný mi šoférmi. Opíjajú takzvaný národ mačkami vo vreciach akoby správa o vyliečení sveta závisela len od nich.
Tí, ktorým nezáleží na ničom okrem seba sa podkladajú dobre plateným sluhom všetkých a pred národom hrajú svoje divadielka podľa poschodia,na ktorom otravujú ešte minimálne cítiacich, a podvádzajú reklamou svojich vyklamaných svetov a nemusia sa ani vydávať za ešte ešte hlúpejších ako boli, sú a budú.
Chlapi si každý deň nechajú meniť farbu vlasov a vychádzajú na piedestál ohlupovať davy, ktoré už ani nechcú existovať. Noví bohovia si veria, že sa zachránia. Tak ako tí spred tisícok rokov.
Majú to nacvičené, a nevedia s tým prestať.
