...a pána Šimečku najmladšieho si mnohí vážime aj za jeho vytrvalosť obstáť v ponižovaní, aké sme v slovenskej politike nezažili.
Bolo to však aj inak a my už starší sme boli napriek nedostatkom nadšení.
Na "chvíľku" s pánom Milanom Šimečkom stálo vo VPN toľko ľudí, že sme niektorí nemali šancu, na večerné stretnutie ísť sme sa neodvážili. Čo sme mu chceli povedať? Možno vyznať sa k obdivu jeho kníh, či za priznané časy komunistickej minulosti.
Ale k dôležitým sme nepatrili. Chceli sme pracovať vo Verejnosti, no predbehli nás ľudia z časopisov oslavujúcich socializmus s tradičnou tvárou...Boli sme nadšenci novej budúcnosti, hoci sediac v "hľadisku" ... Vdychovali sme neopakovateľnú atmosféru porozumenia, pochopenia a úprimnosti, aká sa dá zažiť s vnímavými ľuďmi.
Pravdaže prišlo vytriezvenie...Stáli sme s davmi na uliciach a sledovali sme budúcnosť...S vlastnými komplexami z dlhých rokov ľudí sledovaných inými ľuďmi z rovnakej krajinky.
Ale hľadel na nás usmiaty muž z plagátu v ležérnom svetri a priateľ "tých" Šimečkovcov. Iný ako dovtedajší politici. Prezident v krátkych nohaviciach, permanentne zatváraný, tvrdohlavý Havel. Umelec, tvorivá osobnosť v našich krajinkách. Antikomunista, ktorému nevieme prísť na meno.
Šimečka najmladší nie je Havel, príčina všetkých lások a nenávistí...
Ale je tu a teraz
