Láska a pravda nad lžou a nenávisťou nezvíťazili. Naopak.

Písmo: A- | A+

29.decembra 1989 Federálne zhromaždenie  obrovskou väčšinou komunistických poslancov jednomyseľne zvolilo za prezidenta Československej socialistickej republiky disidenta Václava Havla.

Ešte začiatkom roka 1989 bol intelektuál, spisovateľ, dramatik, ale predovšetkým takzvaný triedny nepriateľ, antikomunista a chartista, ktorého aj slovenskí vzdelanci úctivo nazývali "pán Václav" v komunistickom väzení. Približne okolo 10.decembra však už aj v uliciach Bratislavy viseli plagáty toho istého pána Václava v pulóvri a rozhalenej košeli - niečo medzi tušeným sympaťákom z dobrej rodiny ovládajúcim pravidlá dobrého správania a tvrdohlavým chlapčiskom, ktorý si aj za cenu prehier presadí svoje. To sa už nielen povrávalo, ale aj kričalo "Havel na Hrad" a narýchlo aj ti, čo ho dovtedy vôbec nepoznali, začali získavať informácie o chlapíkovi, ktorý patril skôr do divadla ako do prezidentského úradu.

Predsa len však, najmä na Slovensku, padali vety "Prečo nie Dubček?"

Keď však Federálne zhromaždenie 28.decembra 1989 zvolilo za svojho predsedu práve Alexandra Dubčeka, bolo jasné, že kandidátom na prezidenta je Havel, 53 ročný dramatik a vodca opozície.

Václav Havel nadchol najmä rozmýšľajúcich ľudí. Múdry, chytrý, vtipný, súcitný a láskavý, vzor, po akom túžili mladí, a najmä starší mladí, ktorí živorili štyridsať rokov v pretvárkou zabahnenom svete.

Trikrát aj mnoho Slovákov pustilo kvôli pánovi Václavovi slzu: od radosti a hrdosti počas novoročného prejavu 1990, keď zaznelo "Láska a pravda zvítězí nad lží a nenávistí" , od rozhorčenia, keď sa s ním ako prezidentom muselo rozlúčiť, ale najmä pred tromi rokmi, keď pán Václav, s biľagom poníženia, definitívne odišiel. 

Osobnosť typu Václava Havla na Slovensku chýba čoraz väčšmi. Lebo láska a pravda zďaleka nezvíťazili. Naopak, nenávidíme sa a klameme. Najmä sami seba. 

Skryť Zatvoriť reklamu