Ešte aj teraz, po rokoch, mi ostáva nevoľno pri spomienkach na jeho oči. Sprevádzaný úderkou mocných chlapov okolo, sám so zle, ale márne skrývanou nevraživosťou v tvári. On predsa nikdy nezabúda! A čo si ten chlapík z Popradu vlastne dovoľuje, že kto on vlastne je? Dá sa to zabudnúť? Ako si to predstavuje? To ON dovoliť nemôže, nikdy, ani len pripustiť takú myšlienku...
Rád by bol býval všetko trápenie z dvojitej porážky čo najskôr vylial do odpadu. Vari aj ten boh čo mal stáť pri ňom, sa mu vysmieva? On teda nič nikomu nedaruje... A ak hovorí nikomu, tak nikomu, a už vôbec nie tomuto nepriateľovi, pomsta býva taká príjemná. Tí tam vonku aj tak nič nesmú pochopiť, veď sa o to predsa stále stará...
Dvakrát mu ten človek príliš ublížil, musí prísť čas na odplatu! Čas je láskavý pojem, doposiaľ mu ide na ruku, nech sa deje, čo sa má diať!
Stal sa prezidentom, keď ON kandidoval (sa neodpúšťa).
Nestal sa najvyšším nad slepou dámou s váhou v ruke, lebo ON ho nevymenoval (sa neodpúšťa).
Po čase, čo je tiež len relatívny sluha (a to ON vie) odsúdil sudca bývalého prezidenta. Sudca za "trest" odišiel do Europarlamentu, a vypustil bielu holubicu (že mieru).
A neskôr europoslanca poslal do krajiny slnka nervózneho starca v hlboko dôchodkovom veku ako Veľvyslanca. Poslanci schválili, prezident súhlasil, a nevypustil nijakú myšlienku.
