Na prvej Bratislavskej lýre Karel Gott vyspieval autorke textu, že má Rozprávkový dom, onedlho Karol Duchoň známemu textárovi hlaholil nopakovateľným hlasom o skutočnosti, že Zem pamätá. Akurát Pilarovej Rekviem malo v spoločnom štáte mnohokrát ohlas. Napokon nielen ohlas, ale aj po čase aj rozpad spoločného štátu. Tá snímka spod stromu s dvoma premiermi, jeden lepší ako druhý, si trilkovali akoby sa milovali. Akurát sa museli tolerovať, lebo obaja chcú ostať pánmi dvoch svetov. Len mladý spevák s vlastnou piesňou, a tajuplná mladá dáma s"chybným" textom plus ich partneri mohli sledovať spoza javiska nových kolegov s Lýrami v rukách. Už dávno tiež vedeli, že Sever je na Východe. Vtedy už pesnička Marty Kubišovej o harmonike v kroví pripomínala všetko, čo nebolo nutné pripomínať.
Vyrástli konsolidátori, ako v našich častiach sveta zakaždým, keď ide o komfortnejší život. Začali sa rodiť noví bojovníci za "pravdu" podľa ústredných výborov s heslom, aby si predseda nezahrával, ide o 14 miliónov ľudských životov. A zasa začali vyrastať noví stranícki papaláši. Už dávno zabudli aj na koniec gruzínskeho vraha s oceľovým menom. Veď čo, ak by sa prebral? Bolo to v marci 1953.
V ten deň mi búchalo srdce ako zvon, no búchalo srdce aj jemu, počula som ho. Mala som hlavu na jeho srdci, boli sme taký zvláštny pár. Aj náš vzťah bol zvláštny, zdalo sa, že mu nikto neprial. Ešte aj katolíci s evanjelikmi boli nepriatelia.
Mala som šťastie, naša mama ma zvykla popoludní obšťastniť sestrami, jednou v pletenom kočíku a druhou, ledva pobehujúcou popri nás, tiež. Potom sa vyzvedala, či sme na prechádzke boli iba my alebo...A tak som mala alibi.
V ten večer sme sa s bratom vybrali spolu von, on za chalanmi, ja za Ním.
Bol to úžasný deň, keď zomrel Stalin...
Pozrite si 12 júla film "záhadne"na Dajto.
