Keď ešte žila, viackrát sme sa rozprávali o ničom, ako to už býva aj v našej krajinke zvykom. Vždy som zaháňala "cukanie" obísť ju, keďže láska a nový slovenský zvyk k blížnemu aj v "telke" vídame, aj na zasadaní vlády.
K tomu som dospela vo vysokom veku, lebo by bolo fajn, keby v nebi dostal každý, čo by chcel. Keby nebola z našej malej dedinky, ani by som nemala záujem.
V našej dedinke chystajú referendum. "Už to viete", zazubila sa.-Neviem,- snažím sa uniknúť k poštovej schránke. -Musím vybrať..."
Veľká obálka, správne napísaná adresa, cez poštu to nešlo, bez známok... Prekvapenie? Prekvapenie. Nijaký odosielateľ.
Obálka plná posudkov. Z roku 1958. Z rodnej dedinky. Teda asi.
Nejde mi to do starej hlavy. Tá a tá a tá a tá. Samé cudzie mená. jediné meno Marta tá a tá. Známe meno. Priateľka. Veľmi dobrá, jasné...Písala: "je ťažká osoba v hlave a nechodila s nami na brigády a chodila na litánie, vraj kvôli onému čo spieval ako Krstiteľ, čo bolo na Veľkú noc v päťdesiatom šiestom.
Dnes v roku 2026 už neviem nič takmer o nikom a o obálke som iba smutne mlčala najmenej tri mesiace. Na našom sídlisku som rovnako starú pani nestretla.
Dnes som videla, že byt, v ktorom bývala, vypratávajú.
A znovu v schránke obálka, menšia.
"Mama zomrela, len, či ste našli obálku..."
Prosím?
"Viete, idem do dediny, do našej, viete, tam...V robote už nie som, zvolili ma rodáci za starostu...Byt pustím...Majte sa..."
