Moje najmilšie osobnosti sú po smrti (mnohí z nich po samovražde).
Moja najmilšia zábava film a divadlo sú pre mňa nedostupné, v televíziách reprízujú staré filmy a seriál o Zemanovi, "dobrí" sú dnes aj starí komici, ktorých pozatvárali komunisti.
Môžme čakať na pravdivý film o Povstaní, slovenských "stratených" generáloch, nemáme filmy o ruských básnikoch a prozaikoch alebo o divadelných majstroch ako bol Mandeľštam...Čo viete o Andrejevovi mladšom, ktorý vo väzení (a gulagu) napísal Ružu sveta, čo viete o tom ako vraha Jagodu (vnútro) zabil jeho nasledovník, čo nastúpil po ňom, bol to ten skrčok Ježov (aj osobný) vrah mnohých, ktorého nechal Stalin vybieliť zo spoločnej fotografie "prechádzka pri Moskve", a táto hrôza prešla aj do Československa...Panebože, prečo?
Keby pani Janžurová nebola mala výročie, tiež by ju na Slovensku nespomínali. Tak nespomínajú pani Kubišovú, pani Pilarovú, lebo zaspievala na Lýre 69 Rekviem, slovenskí interpreti spievali vždy len povolených slovenských textárov (jeden napísal na želanie Fedora Flašíka VIVAT SLOVAKIA) a čo nevidieť už nebudete vedieť, kto boli traja Osamelí bežci a Ursíny a Filip a Lasica a Satinský, ani fakt, že po pánovi Chudíkovi bol ministrom kultúry Agnes Snopko, jeden z organizátorov Novembra, ktorý asi doteraz na mopede "nosí" dobrú hudbu od Bodrogu po Devín. A čo neúnavný bojovník so všetkými strigami pohody na Pohode Michal Kaščák, a ešte ten a ten neznámy jedinec, čo chce iba normálne žiť.
A ešte my, ktorí sme na to všetko nezabudli.
Sme preto nepriatelia Slovenska?
Na budúce o autorovi Spaľovača mŕtvol (film 1967).
