Hlúposť je ženského rodu, hoci niekde najmä rodu všeobecného.
Pod všeobecným si môžete predstaviť aj ľudí na piedestále ľudských dejín.
Niektorým lezieme do otvoru, čo má každý jedinec vzadu. Bez ohľadu na všetko, čo my, smiešni ľudia, pokladáme za dôležité alebo čomu sa úlisne vyhýbame.
Hlupák mužského rodu pokladá život za sluhu vlastného génia a tie ženského rodu väčšinou za nič iné, len tým hlupákom slúžiť.
A varia a pečú a perú a kupujú ochranné prostriedky pre nezrodenie ďalších géniov. Niekedy sa nezadarí, poobzerajte sa naokolo.
Ženy aj vo všetkých skupinách hľadajú najmä to, čo pre stálu radosť potrebujú. Nie je to rozum, je to ten kúsok mužského sveta, čo mu naivne vravia inak. Niekedy aj šťastie. A láska. Málokedy ich to netrápi. Čo už...
Už nie je podstatné, že sme dnes zlyhali, veď zlyhávame v jednom kuse tísíce rokov a už sa za to ani nehanbíme. Dokonca dostávame aj posty, vyznamenania a odmeny a sme na skrytú zbabelosť hrdí. Dáme jej iné meno a pre nás zhasla fajka.
Ak nás trápi, že už to nie je, čo bývalo, sme vážne ešte hlúpejší, ako sme čakali. Ak nás už nič netrápi a sme spokojní s tým, čo máme a čo nemáme, s tým pokračujme. Dobre bude.
Hlúposť v každej spoločnosti teší, my za nič nemôžeme. Za nič, čo sme v živote pripravili pre tých druhých. Nemohli sme tušiť, že by to mohla byť aj naša chyba.
Nie, že sa dnes budeme rúcať, to nerobme, mnohí začnú búrať malé stavby svedomia a zopár ich to neprežije.
Zoberme si príklad z ochočených zvierat. Umierajúceho zoberiete domov, hľadí vám do očí odovzdane, ako to len ono vie a už nikdy v jeho živote nám to nezabudne. Zviera nie je hlupák, ako si o ňom myslíme, to my sme ešte nedospeli. Niektorým sa to ani do stovky nezadarí.
Škoda, že zvieratá dospievajú zavčasu. Tie potom odídu, hoci zďaleka nemuseli. Alebo museli.
Bez nich bude náš život ťažký.
Alebo nebude. Postačí čierny klobúčik a kvietok.
A oznam v novinách. Sme skrátka takí, akí sme.
Neprebudení.
