Najskôr sa patrí spomenúť Husáka, kontroverzného slovenského politika a československého prezidenta.
Sú dva názory medzi ľuďmi, ktorých to trápi. Jedni vravia a píšu, že vlasť zachránil pred trvalým obsadením Rusmi, iní sú presvedčení o pravom opaku. Dokonca padlo aj tvrdenie, že viackrát mal záujem "odovzdať" ČSSR Rusku.
Vulgárny takzvaný Otec vlasti Mečiar svojou existenciou potvrdil, že predstavitelia Verejnosti proti násiliu naleteli. Nie raz, ale dvakrát.
Najprv to bol Mečiar, neskôr predstaviteľ sily, akú na Slovensku predstavovala katolícka cirkev a Ján Čarnogurský. Chcel veriacim odovzdať to, čo považoval za najdôležitejšie: Mať svoju stranu alebo hnutie, čo bude na čele dlhodobo zneužívaného Slovenska jednotkou. Dlho to tak vyzeralo, ale chlapsky "mocný" hulvát Mečiar zvíťazil. A doktor Čarnogurský už naveky ostane otcom riekanky o Pindách Mečiarovských.
Pán Ján chcel mať Slovensko podľa svojich predstáv, a nebola to len predstava jeho spolupútnikov. Takzvaný prostý ľud, omylom nazvaný národom sa mu postavil. Nie preto, že nikdy neboli zásadné otázky diskutované. Občania o ne (žiaľ) nestáli, no romantickí rodáci videli Jánošíka na každom kroku skôr ako úvahy o podstate nezjednoteného národa. A aj preto dochádza až dnes k zásadným rozporom, ktoré zneužíva premier a jeho družina, hoci "politici" z takej či onakej strany ešte stále "nič" netušia. Premier nebude "ticho" a obráti sa o pomoc k tomu, ku ktorému ho srdce ťahá...
Národ je iba o čosi múdrejší ako za Štúrovcov.
Jediná možná záchrana je ešte stále vzdelanosť. Ako nikdy nepovedal Uljanov (Lenin) Učiť sa, učiť sa, učiť sa.
"Hrdí" občania by nemali túžiť po ochrane z Východu, z ktorého nikdy nič osožné nevzišlo. Spomeňte si na obesených hrdinov Povstania, na bitých kresťanov za Stalina, na obmedzovaných inteligentov a dodnes rozvadené rodiny.
Nezabudnite na Husákove slová o tom, že hranica nie je korzo.
Ani na Ficove štyri strany jeho osobného šťastia.
A už vôbec nie na Šalgovičovu samovraždu.
No Fico je Fico. A je teraz.
