Že som priečna, hovorievala naša mama, keď som odmietala nosiť veľkú mašľu pod krkom.
Veľmi ma ťahalo odstrihnúť ju. Lenže som sa našej mamy bála. U nás doma demokracia nefungovala. Navyše som vôbec nechápala poriadok sveta, viete, ono ráno vstať, poslúchať, a večer spať a ešte zlo aj vo sne sa mi zdalo nespravodlivé. Nechápala som, ale tušila som, že za hriech patrí trest. A všetko bolo, ako nemá byť.
Mnohé som pochopila, keď mi na náboženstve povedali, čo je vina. Staroveké povesti nespomínali, často pripomínali šieste prikázanie. Bolo mi z toho nevoľno, rozprávali a rozprávali a ja som pochopila, že sa mám v čiernej skrini v kostole priznať, že chodím na potrebu a dotýkam sa...Ani nemôžem povedať, čo som pred každou spoveďou vytrpela, ale spoveď bola povinná. Teda u nás.
Prečo som netušila, že ten mládenec v uniforme volá našu mamu paguľať sa a náš otec sa hrozne hnevá a chce sa s ním biť. Prečo ten, čo ho volali kapitán, spí v našej predizbe s dvomi vojačkami, prečo nám ukradli páperový vankúš a mama kričala, že to sa nesmie...Ale vzali.
Prešli roky a nechodili sme do gymnázia, lebo ho zrušili, každý deň sme sedeli v meštianke a netušili sme nič o slečne Timrave, ktorá tam chodila pred nami, ani o nejakom Viestovi, bratovi našej pani riaditeľky.
Tajili sme dych, lebo nám zrušili mladú triednu. Vraj chodila do kozmetiky, čo nebola kozmetika, ale...áno, zasa straší nešťastné šieste prikázanie...Aj s mníškami, asi preto, lebo o tom učili. Pána kaplána zasa zbili, neprišiel do školy. Našli sme ho na fare, ale smial sa, že spadol. Tak klamú posvätení dospeláci.
A potom prišiel on, profesor prírodopisu z neďalekých lazov.
Začal ohurovať. Že v jaskyni máme stalaktiti a stalakmiti.
Niečo sa udialo vo mne...Ako v jaskyniach.
Reinkarnácia funguje.
