Nemáme dosť mlieka ani zemiakov. Prečo?

Písmo: A- | A+

V rubrike SME SEBESTAČNÍ začíname upozorňovať na príčiny poklesu našej sebestačnosti v produkcii tých najzákladnejších potravín. Nie je to vina našich poľnohospodárov ani potravinárov.

Obrázok blogu
(zdroj: zdroj: pixabay)

Pre bežného človeka sa to môže zdať nepochopiteľné. Prečo sa viac vyplatí dovážať zemiaky, alebo mlieko a mliečne výrobky? Veď predsa na Slovensku máme tradíciu v jednom aj druhom, a nemali by sme mať problém si tieto potraviny dopestovať sami.

Problém sa ukrýva v Spoločnej poľnohospodárskej politike EÚ a najmä v systéme takzvaných národných podpôr, ktoré poľnohospodári a potravinári v rôznych krajinách EÚ (ale aj celého sveta) čerpajú od svojich národných vlád. A v tomto ťaháme za poriadne kratší koniec povrazu.

Začnime zemiakmi. V roku 1989 sa u nás pestovali približne na 55 tisíc hektároch. V roku 2000 už to bolo len 27 tisíc hektárov a v roku 2019 len necelých 8 tisíc hektárov ornej pôdy. Pri dnešných technológiách by sme potrebovali pre dosiahnutie sebestačnosti v zemiakoch zvýšiť výmeru, na ktorej sa pestujú, približne o 6 500 hektárov.

To sa ani nezdá byť príliš veľa, ale napriek tomu to zatiaľ nejde. Pestovatelia zemiakov na Slovensku totiž čelia tak tvrdej a silnej konkurencii zo zahraničia, že sú častokrát radi, ak prežijú s tým, čo majú. Na rozmach a rozvoj výroby im nezostáva dosť síl, ani zdrojov. Na nejakú systémovú národnú podporu sa totiž spoliehať nemôžu, nakoľko reálne ani neexistuje.

Podobne je to s mliekom. V roku 1989 sme vyprodukovali približne 2 miliardy kilogramov mlieka a minulý rok sme skončili na 932 tisíc kilogramoch. Mávali sme približne 200 tisíc dojníc a dnes sa pohybujeme niekde okolo 120 tisíc kusov. Pri dnešnej úrovni produkcie na jednu dojnicu by sme potrebovali chovať približne o 20 tisíc kusov viac a dokázali by sme sa priblížiť sebestačnosti v mlieku.

Ani to sa nemusí zdať byť príliš veľká úloha, ale pre producentov mlieka je dnes prakticky nerealizovateľná. Systémová národná podpora pre producentov mlieka neexistuje a keďže v obchode vyhráva cena, slovenské mlieko je skrátka drahšie, ako to dovážané. Napriek tomu, že je kvalitné.

Celý problém našej sebestačnosti v základných potravinách, ktoré vieme dopestovať aj dochovať, sa ukrýva v peniazoch a prístupe vlád, ktoré v tejto krajine vládli od roku 1989.

Dnes túto otázku otvárame znova a voláme po zmene. Poľnohospodári aj potravinári. A už nejde iba o to, či udržíme pri živote náš vidiek a agropotravinársky sektor. Dnes už ide aj o zdravie ľudí a ekológiu. Tak, ako je každému jasné, že doma dopestované a dochované potraviny sú prirodzene čerstvejšie a zdravšie ako tie dovážané (častokrát aj z druhého konca sveta), tak isto už dnes vieme, že napríklad uhlíková stopa zemiakov z Francúzska je určite väčšia ako napríklad zemiakov dopestovaných pri Senci.

Systémová podpora domácej produkcie preto dnes už nie je „iba“ o podpore domácich producentov a nášho vidieka. To sú síce hlavné dôvody, ale k nim už musíme pripočítavať aj zdravotné a ekologické hľadisko.

Takáto systémová podpora je plne v rukách vlády a politikov ako takých. Môžu a majú pre to konečne niečo urobiť. Za posledných 30 rokov urobili naozaj žalostne málo. Prakticky takmer nič.

Skryť Zatvoriť reklamu