Predseda vlády opäť predstúpil pred kamery s grafmi, číslami a pokojom človeka, ktorý nám prišiel oznámiť, že Slovensko funguje celkom dobre. Ekonomika drží, priemysel sa nezrútil, nezamestnanosť nevyzerá tragicky a krajina podľa vládnych tabuliek stále nejako ide dopredu. Pri pohľade na tie farebné grafy má človek skoro chuť ospravedlniť sa za vlastný pesimizmus.
Potom však vypnete televízor a ide kúpiť "lacné" potraviny. Tam sa končí svet tlačových konferencií a začína skutočné Slovensko.
V tom televíznom Slovensku vyzerá všetko zvláštne uhladene. Politici stoja pred obrazovkami veľkými ako kino, ukazujú krivky rastu a hovoria o stabilite, akoby človek žil niekde medzi Zürichom a Viedňou. Vonku však medzitým stoja ľudia pri samoobslužných pokladniach a premýšľajú, čo vrátia späť do regálu.
Slovensko dnes pripomína starý panelák po lacnej rekonštrukcii. Fasáda ešte drží, na vchod sa namontovali nové dvere a niekto namaľoval chodbu sviežou farbou. Lenže vo vnútri stále tečie potrubie, výťah sa zasekáva medzi poschodiami a ľudia sa naučili hovoriť potichu, aby im niečo nespadlo na hlavu.
Politici stoja pred kamerami a rozprávajú o prosperite krajiny, v ktorej sa ľudia boja otvoriť poštovú schránku, lebo v nej môže byť ďalšia upomienka, nedoplatok alebo papier, ktorý im pripomenie, že štát si na obyčajného človeka vždy nájde čas. Možno Slovensko naozaj prosperuje. Len zrejme nie dole, medzi nami ľuďmi.
