Keď čítam o ďalšom človeku, ktorý prišiel o celoživotné úspory, vždy mi napadne otázka, ako je možné, že podvodník vedel, že oklamaná osoba má na účte desaťtisíce eur? Ako vedel mená dcéry či syna? Ako vedel, že práve teraz je osoba sama doma? A čím viac som sa o podobné prípady zaujímal, tým som si viac istejší, že podvodníci často nevedia skoro nič.
Mýtus č. 1: Podvodník si ma vopred vybral
Väčšina telefonických podvodov funguje ako rybárska sieť. Podvodník zavolá stovkám ľudí denne. Nepovie: "Dobrý deň pani Nováková, váš syn Peter mal nehodu."
Povie: "Dobrý deň, váš syn mal vážnu nehodu." A čaká. Obeť sama odpovie: "Preboha, Janko?" A v tej chvíli už podvodník vie meno. Nie on poskytol informáciu. Poskytla ju obeť.
Mýtus č. 2: Museli vedieť, že mám peniaze
Väčšina ľudí nad 50 rokov má účet, úspory alebo nejakú rezervu. Podvodník nepotrebuje vedieť, či máš 500 alebo 50 000 eur. Stačí mu predpoklad, že časť populácie peniaze má. Ak zavolá tisícke ľudí a jediný pošle 20 000 eur, jeho deň bol mimoriadne úspešný.
Mýtus č. 3: Naletia len hlúpi ľudia
Toto je možno najväčší omyl. Psychológovia dlhodobo upozorňujú, že obeťami bývajú aj inteligentní, vzdelaní a úspešní ľudia. Rozhodujúci nie je intelekt. Rozhodujú emócie. Keď človek verí, že jeho dieťa leží v nemocnici, mozog prepína do núdzového režimu. A v strese robíme rozhodnutia, ktoré by sme za normálnych okolností nikdy neurobili.
Mýtus č. 4: Stačil by jeden telefonát
Keď čítame o človeku, ktorý odovzdal podvodníkovi 20 000 eur, väčšine z nás napadne to isté: Prečo jednoducho nezavolal svojmu synovi alebo dcére. Veď celý podvod by sa skončil za pár sekúnd.
Lenže podvodníci vedia, čo robia. Obeti často tvrdia, že syn je po operácii, v bezvedomí, na polícii alebo nemôže telefonovať. Niekedy ju držia na linke desiatky minút a doslova jej nedovolia premýšľať. Vytvárajú pocit, že každá sekunda rozhoduje.
A funguje to preto, že vystrašený človek často nereaguje logicky. Reaguje emocionálne. Čím dlhšie som nad tým premýšľal, tým viac ma fascinovalo, že podvodník nepotrebuje človeka presvedčiť. Potrebuje len zabrániť tomu, aby si informáciu overil.
Mýtus č. 5: Bankový pracovník by ma predsa zastavil
Mnohí ľudia si myslia, že ak by sa stali obeťou podvodu, pracovník banky by ich upozornil a zachránil ich peniaze. Lenže realita je zložitejšia.
Ak klient príde do banky a povie, že chce vybrať alebo previesť svoje vlastné peniaze, banka mu v tom väčšinou nemôže zabrániť. Sú to jeho peniaze a jeho rozhodnutie. Áno, niektorí bankári sa pýtajú, na čo peniaze potrebujete. Niekedy dokonca upozornia na možný podvod. No ak klient trvá na svojom, banka často nemá právny dôvod transakciu zastaviť.
A práve preto podvodníci obete vopred pripravujú. Povedia im:
"Nikomu nič nehovorte. Ani pracovníkovi banky. Je to súčasť vyšetrovania."
Keď polícia zverejní ďalší prípad, v diskusii sa okamžite objavia desiatky komentárov. „Ako môže byť niekto taký hlúpy?“ „Na toto by som nikdy nenaletel.“ „Tak mu treba.“
Lenže život nie je skúška z matematiky, kde existuje jedna správna odpoveď a človek má dosť času si ju premyslieť. Sú ľudia, ktorí si dokážu zachovať chladnú hlavu aj vo chvíli, keď im niekto oznámi, že ich dieťa leží v nemocnici, je na polícii alebo mu hrozí väzenie. Zložia telefón, zavolajú synovi, dcére alebo niekomu blízkemu a za minútu vedia, že ide o podvod.
A potom sú ľudia, ktorým v tej istej situácii prestane fungovať logické uvažovanie. Nie preto, že sú hlúpi, ale preto, že ich ovládne strach. V tej chvíli nerozmýšľajú nad peniazmi. Rozmýšľajú nad svojím dieťaťom.
Podvodníci to vedia. Nepotrebujú oklamať sto ľudí. Stačí jeden. Ak zo sto telefonátov zlyhá deväťdesiatdeväť a jediný človek pošle desaťtisíce eur, ich plán vyšiel dokonale.
Možno by sme sa preto mali menej vysmievať obetiam a viac sa zamýšľať nad tým, ako by sme sa zachovali my sami. Pretože rozdiel medzi človekom, ktorý zloží telefón a overí si informáciu, a človekom, ktorý spanikári, nemusí byť inteligencia. Niekedy je to len schopnosť zachovať pokoj v jednej minúte.
