Od septembra začnú platiť nové pravidlá cestnej premávky. Nájdeme medzi nimi väčšiu ochranu chodcov, zákaz používania mobilu na priechode, nové pravidlá pre elektrokolobežky či zmeny týkajúce sa detí na bicykloch.
Pri viacerých zmenách som len prikývol hlavou. Dávajú zmysel a ich cieľ je zvýšiť bezpečnosť na cestách. Pri niektorých bodoch si však neviem celkom predstaviť, ako budú fungovať v každodennom živote. A práve tie ma zaujali najviac.
Začnem elektrokolobežkami. Po novom už nebudú môcť jazdiť po chodníkoch. Rozumiem tomu. Chodník patrí predovšetkým chodcom a asi každý z nás už zažil situáciu, keď sa okolo neho prehnala kolobežka rýchlosťou, ktorá na chodník jednoducho nepatrí. Seniori, rodičia s kočíkmi či ľudia so zdravotným znevýhodnením majú právo cítiť sa na chodníku bezpečne.
Na druhej strane si však kladiem otázku, či sú naše mestá pripravené na to, aby sa väčšie množstvo kolobežiek presunulo na cesty. Naozaj je bezpečnejšie poslať človeka stojaceho na malej kolobežke medzi autá? Budú vodiči trpezliví, alebo pribudnú riskantné obiehania a konflikty? Odpoveď dnes asi nepozná nikto. Ukáže ju až prax.
Podobné pocity mám aj pri zmene, ktorá umožní jazdu na bicykli po chodníku deťom až do veku 15 rokov.
Aj tu chápem dôvod. Väčšina rodičov asi nebude nadšená z predstavy, že ich desaťročné či dvanásťročné dieťa jazdí samostatne po ceste medzi autami. Chodník sa preto môže javiť ako bezpečnejšia alternatíva.
Na druhej strane sa pýtam, či je hranica pätnástich rokov nastavená správne. Pätnásťročný tínedžer už nie je malé dieťa na prvom bicykli. V mnohých prípadoch ide o mladého človeka, ktorý sa pohybuje rýchlo a sebavedomo. Chodník však nie je určený len jemu. Pohybujú sa po ňom seniori, rodičia s kočíkmi, malé deti či ľudia so zdravotnými obmedzeniami.
Je preto možné, že zákon vyrieši jeden problém, ale zároveň vytvorí nový. Namiesto konfliktov medzi autami a mladými cyklistami môžu pribudnúť konflikty medzi cyklistami a chodcami. A opäť platí, že odpoveď neprinesú diskusie na sociálnych sieťach, ale až samotná realita po zavedení nových pravidiel.
Najväčší otáznik vo mne vyvoláva zmena týkajúca sa chodcov. Po novom bude musieť vodič venovať zvýšenú pozornosť aj osobe, pri ktorej je zjavné, že sa chystá vstúpiť na priechod.
A práve pri slove „zjavné“ sa zastavujem.
Čo presne znamená, že sa človek zjavne chystá prejsť cez cestu? Stačí, že stojí pri priechode? Musí sa pozerať smerom na vozovku? Musí urobiť krok dopredu? Alebo zdvihnúť ruku ako pri autobuse?
Každý vodič pozná situácie, keď niekto stojí pri priechode a netušíte, čo bude nasledovať. Čaká na známeho? Pozerá do výkladu? Telefonuje? Alebo chce prejsť na druhú stranu?
Práve tu vidím priestor na problémy. Jeden vodič vyhodnotí situáciu tak, že chodec chce prejsť. Druhý bude presvedčený, že sa na priechod ani nechystal. A ak sa účastníci premávky nedokážu zhodnúť ani na tom, čo znamená slovo „zjavne“, bude zaujímavé sledovať, ako si s tým poradí prax.
