Nehovorím o celebritách ani známych osobnostiach. Hovorím o obyčajných ľuďoch. Takých ako som ja alebo vy. Mal som medzi priateľmi na Facebooku ľudí, ktorí dnes už nie sú medzi nami. Niektorí odišli tragicky, iní po chorobe. Roky som čítal ich statusy, občas sme si vymenili lajky, komentáre či prianie k narodeninám. A potom sa vám jedného dňa na nástenke zobrazí príspevok, v ktorom im niekto píše posledné zbohom. Oznámenie, že ten človek už nežije.
Nikdy sme sa osobne nestretli. Napriek tomu bol môj prvý pocit šok. Čože? On? Ona zomreli? Ako? A potom človek začne bezcieľne pozerať ich profil. Pred dvoma dňami zdieľali fotku zo záhrady, písali status o obyčajnom dni alebo sa s niekým hádali v komentároch. A zrazu sú preč.
Nezomrel vám blízky kamarát, sused ani spolužiak. Bol to človek, ktorého ste poznali iba z internetu. Z Facebooku. Z jeho príspevkov, názorov, fotiek či humoru. A predsa cítite smútok. Ťažko opísateľný. Pretože ten človek bol celé roky malou súčasťou vašej každodennej online bubliny.
Psychológovia dnes tento jav označujú ako „parasociálny smútok“. Ide o situáciu, keď človek cíti reálny smútok za niekým, koho osobne nepoznal, no dlhodobo bol súčasťou jeho každodenného života cez internet alebo sociálne siete. Výskumy ukazujú, že náš mozog často nevníma online vzťahy tak povrchne, ako si myslíme. Ak niekoho roky sledujeme, čítame jeho názory, reakcie či životné momenty, prirodzene si vytvárame pocit blízkosti.
Napadli mi aj otázky. Čo ďalej? Nechať si profil zosnulého človeka medzi priateľmi? Vymazať ho? Skryť? Je zvláštne občas kliknúť na jeho profil aj po smrti?
Ja som si tie profily medzi priateľmi nechal. Možno z úcty. Možno preto, že mi prišlo zvláštne jedným kliknutím odstrániť človeka, ktorého som roky vídal vo svojej online bubline. A predsa je to niekedy nepríjemné, keď Facebook pripomenie ich narodeniny, vyskočí starý status alebo fotografia. Pod príspevkom sa objavia ľudia, ktorí im píšu gratulácie či komentáre, pretože netušia, že ten človek už nežije. Aký zvláštny digitálny svet sme si vytvorili. Svet, v ktorom človek zomrie, ale jeho online prítomnosť akoby pokračovala ďalej.
A potom mi napadla ešte otázka. Čo raz bude s nami? S našimi profilmi, fotkami, statusmi, komentármi a správami, keď tu už nebudeme? Zostanú naše Facebooky existovať ešte roky? Budú nám ľudia ďalej písať gratulácie k narodeninám? Objaví sa niekomu o desať rokov spomienka na fotografiu s človekom, ktorý už dávno nežije?
Dnešná generácia je prvá v histórii, ktorá po sebe nezanechá len spomienky v hlavách ľudí alebo fotografie v albume. Zanechá po sebe celé digitálne verzie samých seba. A možno ešte stále úplne nevieme, čo to psychicky aj spoločensky znamená.
