Keď som si nedávno opäť pozrel film Klamár, klamár s Jimom Carreym, napadlo mi, že čo by sa stalo, keby som na týždeň prestal klamať? Nie tie veľké lži. Tie našťastie do môjho života nepatria. Myslím tie drobné, každodenné vety, ktoré vypúšťame z úst úplne automaticky. Zo slušnosti. Zo zvyku. Aby sme sa vyhli nepríjemnej situácii alebo niekomu zbytočne neublížili.
Skúsil som to. Sedem dní. Žiadne prikrášľovanie. Žiadne vyhováranie. Len čistá pravda.
Už po prvom dni som s tým skončil. Čím viac situácií pribúdalo, tým viac som mal pocit, že náš svet stojí aj na malých vetách, ktoré síce nie sú úplne pravdivé, ale držia medzi ľuďmi pokoj, rešpekt a niekedy aj samotné vzťahy.
Poďte so mnou na štyri situácie, pri ktorých som zistil, že hovoriť vždy pravdu je oveľa ťažšie, než som si myslel.
1. Ako sa máš?
Ráno som stretol suseda. Pozdravil a položil otázku, "Ako sa máš?“
Odpoveď býva jednoduchá. „Dobre.“ Aj keď sa práve dobre nemáme. Tentoraz som si však povedal, že budem hovoriť len pravdu. „Vieš čo? Posledné dni som unavený. Mám toho veľa a dnes nie je môj najlepší deň.“
Nastalo ticho.
Čakal som možno otázku, možno záujem. Namiesto toho prišlo len rozpačité: „Aha... tak sa drž.“ A o pár sekúnd sme každý odišli svojou cestou. Vtedy mi došlo, že otázka Ako sa máš? je vo väčšine prípadov len pozdrav. Odpoveď vlastne nikoho nezaujíma.
2. Obed
Niečo úplne bežné. Na obed klasické meňučko v reštaurácií. „Chutilo Vám? Normálne by som povedal: „Jasné.“ Lenže zemiaky presolené a omáčka sa veľmi nevydarila. Tak som povedal pravdu. Atmosféra sa zmenila za tri sekundy. A pritom som nikoho nechcel uraziť.
Čašník sa na chvíľu zarazil. Poďakoval za spätnú väzbu a odišiel. Nič dramatické sa nestalo. Ale cestou domov som premýšľal, koľkokrát odpovieme bolo to výborné, aj keď si v duchu hovoríme presný opak.
3. Nemáte drobné?
Pred obchodným centrom ma oslovil mladý muž. Dobrý deň, nejaké drobné na obed? Normálne odpoviem úplne automaticky, nemám hotovosť. Lenže tentoraz som mal svoje rozhodnutie hovoriť len pravdu. Takže som povedal, drobné mám. dal som mu 70 centov.
Na chvíľu sa na mňa pozrel. Poďakoval, zaželal pekný deň a oslovil ďalšieho človeka. Cestou som však rozmýšľal nad tým, prečo sme si zvykli odpovedať výhovorkou. Veď povedať slušné „nie“ by malo byť úplne normálne. Nemusíme si predsa vymýšľať dôvod len preto, aby sme odmietli niečo, čo jednoducho nechceme urobiť.
4. Prepáč, zabudol som.
Večer mi prišla správa. Nezabudol si mi poslať tie fotky?
Normálne by som bez váhania odpísal, že prepáč, úplne som zabudol. Lenže tentoraz som mal hovoriť pravdu. Nezabudol som. Mal som na to celý deň. Niekoľkokrát som si na to spomenul. Len sa mi do toho nechcelo a vždy som si povedal, že to urobím o chvíľu. A tá chvíľa nikdy neprišla.
Tak som odpísal: Prepáč. Nezabudol som. Len som to odkladal a nakoniec som to neposlal. Písalo sa mi to oveľa ťažšie ako obyčajné „zabudol som“.
Prvý deň môjho experimentu bol zároveň aj posledný. Aké neuveriteľné množstvo drobných, každodenných viet vyslovujeme úplne automaticky. Nie zo zlého úmyslu, ale preto, že nechceme byť nepríjemní, niekoho sklamať alebo sa púšťať do zbytočných vysvetlení.
Odvtedy si však dávam väčší pozor, že keď už poviem lož, nech je to naozaj len tá bezvýznamná spoločenská. Nie výhovorka, ktorá zakrýva moju lenivosť, nezáujem alebo neochotu prevziať zodpovednosť.
