Začiatkom roka 2026 zverejnila Filozofická fakulta Univerzity Komenského výsledky výskumu, ktorý porovnával informačné správanie ľudí v šiestich európskych krajinách. Slovensko v ňom dopadlo zle. Vedci skúmali takzvané informačné bubliny, teda do akej miery ľudia vyhľadávajú len názory, s ktorými súhlasia, a ignorujú opačný pohľad. Výskum pracoval s viac než 2400 respondentmi zo Slovenska, Česka, Rakúska, Nemecka, Talianska a Švédska a výsledky boli publikované priamo Univerzitou Komenského. Keď som sa do nich začítal, mal som pocit, že nečítam akademický výskum, ale komentáre pod slovenskými Facebook statusmi.
Tento výskum ukázal, že Slovensko zo skúmaných krajín vyšlo ako krajina s najvyššou mierou takzvanej selektívnej expozície. Inak povedané, ľudia majú výrazne väčšiu tendenciu vyhľadávať názory, s ktorými už vopred súhlasia, a zároveň ignorovať alebo odmietať opačný pohľad.
Vedci pritom upozorňujú, že problémom nemusia byť samotné sociálne siete alebo algoritmy. Oveľa väčšiu úlohu podľa nich zohrávajú emócie a silné väzby na politikov, médiá či verejné osobnosti. Človek si postupne vytvorí pocit, že „títo sú naši“ a akákoľvek kritika sa potom nemení na obyčajný nesúhlas, ale na osobný útok.
Práve preto dnes veľa diskusií na internete nepôsobí ako debata, kde sa ľudia snažia pochopiť druhý názor. Skôr pripomínajú dva oddelené svety, ktoré sa navzájom presviedčajú, že ten druhý úplne stratil kontakt s realitou.
Keď som ten výskum čítal, položil som si otázku, či sa to vlastne týka aj mňa. Odpoveď je áno. Možno dnes menej než pred pätnástimi rokmi, ale určite áno.
Na škole sme nikdy nemali predmet o kritickom myslení. Nikto nás neučil, ako pracovať s informáciami, ako si ich overovať alebo ako rozpoznať manipuláciu. A ani doma sa o takých veciach veľmi nerozprávalo. Človek jednoducho vyrastal v prostredí, kde veľa ľudí automaticky verilo tomu, čo im niekto sebavedomo povedal, poslal alebo opakovane tlačil do hlavy.
A ja som nebol výnimka. Tiež som mal obdobia, keď som viac veril emócii než faktom. Keď bolo jednoduchšie prikloniť sa k názoru skupiny, ktorú človek považoval za „svojich“, než sa zastaviť a overovať si, či to celé vôbec dáva zmysel.
Dnes sa snažím fungovať inak. Nie dokonale, pretože asi nikto z nás nie je úplne imúnny voči vlastným bublinám. Ale mám väčší odstup, viac pochybujem, viac si veci overujem a oveľa menej verím prvému silnému dojmu. A možno práve preto ma ten výskum zaujal. Pretože mi nepripomenul len slovenský internet. Pripomenul mi aj to, aké jednoduché je nechať si vytvoriť obraz sveta niekým iným.
Záver výskumu pritom nehovorí, že riešením je vypnúť sociálne siete alebo umlčať opačné názory. Vedci skôr upozorňujú na potrebu väčšieho dôrazu na mediálnu gramotnosť, kritické myslenie a schopnosť pracovať s informáciami už od mladého veku. Pretože informačné bubliny nevznikajú len kvôli technológiám. Vznikajú hlavne tam, kde ľudia prestanú pochybovať, overovať a počúvať aj niečo mimo vlastného sveta.
A možno práve to je dnes jedna z najdôležitejších schopností. Dokázať si aspoň občas pripustiť, že sa môžeme mýliť aj my sami.
