Pochádzala z Norwitchu, bola jedináčik a v detstve študovala muziku vo Francúzsku. Matka jej zomrela, keď mala pätnásť rokov, svoj prvý román nazvaný Nebezpečenstvá koketérie (The Dangers of Coquetry, 1790) vydala anonymne, keď mala dvadsaťjeden rokov. Od roka 1798 začala navštevovať Londýn, kde sa stala súčasťou literárnych kruhov a vydala sa za maliara Johna Opie.
Vydala skoro dvadsať románov a osem básnických zbierok. V roku 1807 zomrel jej manžel a Opie vydala jeho biografiu. Následne sa vrátila do Norwichu, aby sa postarala o svojho chorého otca. Stala sa abolicionistkou, založila Ženskú spoločnosť proti otroctvu, ktorá iniciovala petíciu za zrušenie otroctva. Keď bola doručená do Britského parlamentu, jej meno bolo prvé na zozname zo 187 000 podpisov. V dňoch 12.-23. júna 1840 sa v Exter Hall v Londýne konal Svetový zjazd proti otroctvu, na ktorom sa mohli zúčastniť aj ženy. Opie je jednou z mála dám, ktoré sú zachytené na maľbe Benjamina Roberta Haydona. Je to tá dáma vpravo s veľkým čiernym klobúkom.
Od roka 1814 bola kvakerkou, po krátkej chorobe zomrela na sklonku roka 1853 a pochovaná je Gildencroft Quaker Cemetery v Norwichi.
Preložil som báseň Pieseň: Večerný milý vánok, tešilo ma... (Song: I once rejoiced, sweet evening gale...), ktorá stelesňuje romantický bôľ v celej svojej kráse.
Song: I once rejoiced, sweet evening gale... | Pieseň: Večerný milý vánok, tešilo ma... |
I once rejoiced, sweet evening gale, To see thy breath the poplar wave; But now it makes my cheek turn pale, It waves the grass o’er Henry’s grave.
Ah! setting sun! how changed I seem! I to thy rays prefer deep gloom, — Since now, alas! I see them beam Upon my Henry’s lonely tomb.
Sweet evening gale, howe’er I seem, I wish thee o’er my sod to wave; Ah! setting sun! soon mayst thou beam On mine, as well as Henry’s grave! | Večerný milý vánok, tešilo ma tvoj dych, čo topoľ hojdal, pozorovať; bledne mi tvár však, keď dnes trávu vlníš čo zdobí Henryho hrob, jeho pomník.
Ach, slnko, zapadáš, som obeť zmeny! Hlboké tône nad lúče si cením – žiaľbohu, vidím ako tvoje svetlo Henryho osamelú hrobku stretlo!
Večerný milý vánok, nič to, ja si tiež želám, nech mi trávnik zriasiš; ach, slnko, chystaj podvečerný požiar, v ňom môj hrob, nielen Henryho rov ožiar! |
